Našepkávač: Symfónia zla

temnota: ľady sa roztápajú

Ak by mala prejsť ešte o pár krokov viac, tak by asi padla do ľadového snehu a už nevstala. Našťastie však zbadali vysokú železnú bránu, ktorá sa ukrývala za neprirodzene obrovskými stromami, ktoré aj napriek zime pokrývali nádherné zelené listy.

„Ako to, že ľudia toto miesto neobjavia?" z posledných síl a so záujmom sa Yazmin otočila ku chlapcovi, ktorý síce kráčal vedľa nej, no už aj na ňom bolo vidno, že nevládze.

„Vraví sa, že anjel a démon ho zahalili svojím kúzlom, aby ochránili Našepkávačov, pretože Baršhé sa vďaka nim živilo," trpezlivo jej vysvetlil a jeho dych im mrzol priamo pred očami.

„No musím ťa upozorniť," pokračoval ďalej, „stráže, ktoré chránia vchod do mesta, nesmú zistiť, že si vyrastala ako obyčajný človek a už vôbec nie, že máš v sebe démonickú krv. Preto buď potichu a nechaj ma hovoriť," zastavil kým jej dával inštrukcie a dievčina len prikývla predtým, než k nej pristúpil a kapucňu hrubej bundy jej natiahol na hlavu a vlasy posunul do tváre.

„Čí nenápadnejšia budeš, tým lepšie," neodolal a opakom dlane ju pohladil po tvári. Yazmin sa odtiahla a ťažko prehltla, pretože sa jej hnev začal roztápať ako sneh v lete. 

Keď sa na Natha znovu pozrela, tak videla, že chce niečo dodať, no potom akoby si to rozmyslel. Už rezkejším krokom sa pobral smerom k obrovskej bráne, ktorá sa zdala byť ďalej ako v skutočnosti bola. 

Čím bližšie bola, tým lepšie rozoznávala tri postavy v čiernom, ktoré sa striedavo prechádzali po zmrznutej zemi. Delilo ich od nich už len pár metrov, keď si uvedomila, že sú oblečení presne ako bojovníci, ktorí ich nedávno napadli a oblial ju pot. 

Vystrašene pozrela na Natha, ktorý však nejavil  výrazné známky znepokojenia a z neznámych dôvodov sa rozhodla dôverovať jeho úsudku. Preto sa posunula tesne za neho a sklopila pohľad.

Prudko narazila do chlapcovho chrbta keď zastal a mocným hlasom spustil.

„Žiadam pre seba a sestru vstup do mesta."

„Meno," zahrmel jeden z vojakov a zastal blízko pri Nathovi, takže keď Yazmin nakukla cez jeho plece, zbadala detail, ktorý týchto bojovníkov odlišoval od tých predošlých. Na brošni mali totiž striebornú korunu, a aj keď to bol len nepatrný rozdiel, tak to pochopila. 

„Lauv Panas," prehovoril chlapec a len čo to meno vyslovil, tak sa mu vojak odstúpil a gestom prikázal otvoriť bránu. 

„Poď," nenápadne a potichu šepol dievčine a pohol sa smerom k mestu. Aj jeho samého prekvapilo, ako rýchlo sa dostali dnu, a že stačilo spomenúť meno svojho dávneho kamaráta, ktorého meno patrilo medzi tie najtypickejšie pre Našepkávača. Priezvisko Panas malo totiž dlhú a rozvetvenú tradíciu. 

Dievčina sa pomaly šuchtala za Nathom a len čo vkročila na kamenný chodník, ktorý už patril Níramhu, pocítila teplo, ktoré jej zmrznuté teplo príjemne rozvibrovalo. Preto okamžite zdvihla pohľad a uvedomila si, že po snehu, či studenom severáku tam nie je ani stopy. Ba práve naopak. 

Nad hlavou mala nádhernú modrú oblohu, na ktorej sa len výnimočne vyskytol biely chumáč. V oknách domov naokolo kvitli pestrofarebné kvety a všade sa rozliehala vrava, či štebot vtákov.

Kráčali po dlhej ulici vydláždenej kameňom, ktorú lemovali rôzne domy, či budovy, ktorých vyrezávané okenice predstavovali majstrovskú prácu. 

Kam sa pozrela všade sa pohybovali ľudia v družnom rozhovore, či deti, ktoré sa preplietali pomedzi dlhé ženské sukne. Dievčina si uvedomila, že Nath mal pravdu, pretože naozaj začala mať pocit, akoby sa vrátila  v čase. A na počudovanie sa jej to páčilo. 

„To je prenádherné," užasnuto zo seba dostala tak, aby to počul len chlapec a konečne sa postavila vedľa neho. Začala si vyzliekať bundu, no chlapec ju gestom zastavil.

„Musíme by čo najnenápadnejší. Poznám jedno miesto, o ktorom mi hovoril Bryce. Vraj tam privítajú každého cudzinca. Tam sa zložíme na noc a zoženieme nejaké oblečenie," objasnil jej a okamžite sa dal do pohybu, pretože si všimol, že obyvatelia sa za nimi začínajú obzerať.

Snažili sa ísť uličkami, ktoré neboli preplnené ľuďmi, až sa nakoniec dostali k učupenému hostincu, ktorý síce nevyzeral dvakrát lákavo, no to nebola ich  najväčšia starosť.

Nath ešte raz skontroloval, či ich nikto nesleduje, a keď si bol istý, tak potlačil drevené dvere, ktoré ich ako jediné delili od spoločnosti, ktorá sa Yazmin ani na okamih nezdala obyčajná. Musela sa ovládať, aby necivela na každého zjazveného bojovníka, ktorý ich s dupotom minul. 

Ženy, ktoré tu zrejme pracovali boli sporo odeté a dievčina ich ihneď zaradila do kolónky nesympatické, pretože v jej svete to bolo nekorektné. Tu sa to však zdalo v poriadku, a tak svoj odsudzujúci pohľad ukryla za prameň vlasov a nasledovala chlapca, ktorý sa vybral k mladej žene za pultom. 

Bez akýchkoľvek formálností ju požiadal o izbu a náhradné oblečenie. Síce na nich pozrela pochybovačným pohľadom, no len čo sa v Nathových rukách zjavilo vrecúško, ktoré s cinkotom dopadlo na pult, utrela si ruky do zástery a kázala im nasledovať ju.

Dievčine sa ani na okamih nepozdával pohľad, ktorým ju žena počastovala, no nemohla protestovať a s vidinou postele kráčala po drevených schodoch, ktoré s každým krokom vŕzgali. 

Hostinská ich doviedla k izbe, ktorá sa skôr podobala na skladisko, no Nath jej i tak poďakoval a  čakal kým žena doniesla pre oboch kôpky tenkého oblečenia.

„Choď sa prezliecť prvá," odporučil jej chlapec a ukázal na dvere, ktoré sa krčili v rohu miestnosti. A keďže už nechcela zostať  v prítomnosti tej ženy ani minútu, tak neprotestovala a v rukách zovrela drsnú látku, ktorou bola tvorená dlhá hnedá sukňa, ako neskôr zistila. 

Tunika zo zvláštneho čierneho a hlavne ľahkého materiálu jej síce bola trocha väčšia, no pokúsila sa ju zakasať a nakoniec to nebolo až také zlé. Gumičkou, ktorú mala na zápästí si stiahla popletené vlasy, ktoré by si žiadali sprchu. No v tej chvíli mohla myslieť len na spánok. 

S klesajúcimi viečkami otvorila dvere, no to čo zbadala ju okamžite prebralo. Hostinská stála tesne pri Nathovi, ktorého znechutený výraz hovoril za všetko. Žena stojaca na špičkách mu niečo šepkala do ucha a pohrávala sa so šnúrkami, ktoré na nej držali vrchnú časť oblečenia. 

Yazmin si všimla, ako sa ju snažil Nath odtlačiť, no zrejme to nemalo účinok a to dievčine stačilo. Vzplanul v nej nekonečný hnev a znechutenie v takom množstve, že jej stačilo pár krokov, ktorými sa dostala k žene a potiahnutím ju zvrtla k sebe. 

Žiarlivosť jej na okamih zahmlila úsudok, a tak ženu schytila pod krkom a silou démona ju prirazila ku stene. Dívala sa do tých vydesených očí, ktoré prosili o milosť, no len čo do nej začala prúdiť duša, nedokázala sa ovládnuť. 

Chlapec to videl, a preto ju rýchlo odtiahol, aby nespravila niečo, čo by neskôr mohla ľutovať. Preto len čo povolilo zovretie a jej obeť padla k zemi, Nath ju vzal do náručia, pretože videl, že si svoj čin uvedomila a znova v nej vyhrá temnota- nenávisť k tomu, čím sa stala.