Našepkávač: Symfónia zla

temnota: od bolesti k pomste

Súmrak pomaly začal padať na okolitú krajinu, pričom ani úbytok svetla, Níramhu neubral na čarovnosti. Yazmin síce nekonečným lesom kráčala dlho, no pomohlo jej to usporiadať myšlienky a pocity, ktoré v nej vírili bez nároku na zastavenie.

Už neľutovala, že spoznala svojich rodičov, pretože si uvedomila, že ak by naďalej žila v mylnej predstave, či dokonca nádeji, tak by to nebolo o nič lepšie. 

Netušila síce kam kráča, no vedela, že ak sa ešte niekedy stretne s Nathom, tak mu odpustí. Teda povie mu, že už sa tak stalo, pretože srdce ju zabolelo vždy, keď na neho čo i len pomyslela. Nechcela sa však vrátiť, pretože čosi ako intuícia, ju neustále ťahalo ku predu.

Že jej menšie putovanie skutočne malo zmysel, si uvedomila až vo chvíli, keď pomedzi stromami začali presvitať malé svetielka, ktoré sa neskôr ukázali ako ohne. Najprv si dievčina myslela, že ľudia miestnej dediny majú nejakú slávnosť, či tradíciu, no keď sa k praskaniu ohňa pridal aj vydesený krik, ihneď svoje domnienky zahodila.

Rozbehla sa trávnatou lúkou, ktorá ako koberec pokrývala kopec a čím bola bližšie, tým zreteľnejšie videla postavy v čiernom, pochodujúce naprieč ulicami. Sem tam sa mihla aj iná, ktorá utekala do bezpečia. 

Oheň sa začal šíriť po obydliach obyvateľov a v dievčine začal stúpať hnev, ktorý mala problém ovládať. Už pár dní dozadu prišla na to, že pokiaľ cíti akúkoľvek emóciu, tak démon v jej žilách ju len znásobí. 

Práve preto sa jej  teraz srd lial žilami ako oheň šíriaci sa dedinou. Výkriky nešťastných obyvateľov ju ešte viac hecovali a len čo sa ocitla na kamennej dlažbe, ktorá oddeľovala dedinu od lúky, tak pohľadom vyhľadala prvého bojovníka a pustila sa do neho so všetkou vervou, čo mala. 

Rýchlosť a sila, ktoré jej patrili, človeku jednoducho nestačili a statný chlap už o chvíľu ležal na zemi, chudobnejší  o život i meč, ktorý  predtým zvieral v rukách. 

Už so zbraňou sa Yazmin rozbehla priamo za nosom, pretože tam zbadala pohyb. Tesne pred rohom budovy spomalila a opatrne za neho nazrela. Prirodzene očakávala bojovníka, a tak ju prekvapilo, keď sa na zemi krčil chlapec, ktorý ihneď vyskočil na nohy, len čo ju zbadal.

„Počkaj ja ti nechcem ublížiť," čo najpokojnejším hlasom sa ozvala, a keď videla, že chlapec zaváhal, tak sa odvážila priblížiť o pár krokov. 

„Naozaj nie, len by som chcela vedieť kto sú tí vojaci. A hlavne prečo vám ubližujú," nepáčilo sa jej, že na neho musela vychrliť toľko otázok, keďže zrejme nebol v najlepšom stave, no pripadala si, že nemá na výber.

„To kráľovská rodina," jeho hlas bol zachrípnutý a bolo v ňom počuť stopy po plači, „vraj sme im nezaplatili. No my sme im dali všetko, čo sme mali."

„Ktorá rodina?" Yazmin sa bála odpovede, a preto v jej hlase odznieval prílišný chlad.

„Meno neviem, no kráľovná sa podobá na vás. Prosím neubližujte mi," svoje slová akoby chcel vziať späť, keď si uvedomil to, čo už povedal aj nahlas. Takže to jej rodičia nariadili túto masakru, a to všetko len pre peniaze. 

Ak doteraz bola nahnevaná, tak nasledujúci pocit sa nedal popísať slovami. Vzkypela v nej žlč a krv počula búšiť v hlave. Vidina pomsty jej zaslepila úsudok, pretože sklamanie z odmietnutia vlastnej matky, ešte stále celkom neprebolelo. Navyše to bola žena, ktorá nariadila smrť toľkých ľudí. 

Dievčinine oči museli zmeniť farbu, pretože to nielen cítila, ale aj chlapec pred ňou šokovane vyvalil oči a rozbehol sa preč, až takmer zakopol. Yazmin v tej chvíli nepochybovala o tom, že ju mal za monštrum, možno si dokonca myslel, že prišla s bojovníkmi.

No pravda bola definitívne inde. Pretože z tejto dediny odíde jediné monštrum, a to bude ona. S tou myšlienkou povolila sile v jej tele, aby prevzala plnú kontrolu a zrazu sa cítila ľahká ako pierko. 

Nohy ju automaticky niesli k prvému bojovníkovi, na ktorého natrafila, a ktorý už o pár sekúnd ležal na zemi v divnej polohe a s podrezaným hrdlom. Ak by jej niekto pred pár týždňami tvrdil, že nie je možné zabiť také množstvo ľudí, za tak krátky čas, tak by ho vysmiala. A pritom to bola ona, ktorá ovládala čepeľ nasiaknutú krvou a výkrikmi, ktoré sa niesli v tme. 

Naozaj nikto z bojovníkov nečakal, že sa mu z ničoho nič, blysne v mesačnej žiare čepeľ a jediné čo zbadajú pred krutou bolesťou, bude pár strieborných očí.

Yazminine kroky boli tichšie ako nočný vánok a takmer zanikali v pukote ohňa, ktorý sa šíril čoraz viac. Len čo zbadala chrbát ďalšieho muža, bez premýšľania sa do neho pustila, neuvedomujúc si, že okolo neho stoja ďalší. 

A preto, len čo z toho prvého unikol posledný vzduch, vrhol sa na ňu ďalší, statnejší, ktorému okolo hlavy povievali havranie vlasy. Jeho meč opísal veľký oblúk, pred tým než narazil na ten dievčinin, ktorý s ľahkosťou udržala. Avšak naoko klesla s rukou, a keď si bola istá tým, že ho preľstila, tak použila všetku silu v rukách na to, aby potlačila jeho meč správnym smerom. 

Bojovníkovi sa do tváre zabodla jeho vlastná zbraň a on zreval bolesťou. Medzitým aj Yazmin matne cítila pálenie v oblasti lopatiek, ktoré ako sa neskôr ukázalo, spôsobovala celkom maličká dýka. Len čo čiernovlasý padol s dierou v hrudi a hlave na kolená, už sa obracala, aby nepodcenila ďalšieho útočníka. 

Síce jej telo trocha protestovalo, pretože už sa nehýbala s takou obratnosťou, no bolesť stále neprekonala adrenalín. V žiari ohňa vyhľadala obrys postavy, ktorá sa už naprahovala rukou a rýchlym skokom a menším oblúkom, Yazminina zbraň zasiahla svoj cieľ. 

Za vzdychom nasledovalo žuchnutie a ďalší zápach krvi, ktorý sa spolu s dymom znásoboval. Keď sa obzrela, či ešte niekto zostal, tak zbadala len skupinku ľudí, ktorí na ňu nepohnuto civeli a musela sa naozaj premáhať, aby svoju myseľ presvedčila, že to sú obyvatelia a nie nepriatelia. 

„Čo stojíte!" skríkla na nich a pocítila šklbnutie v chrbte, „horí vám dedina a vy nič nerobíte!" škriekala ďalej, no videla, že sa niekoľko postáv rozbehlo preč a ostatné ich o chvíľu nasledovali. 

Yazmin si bola takmer istá, že tam už nezostal nik, kto by im mohol ublížiť, a tak sa so znásobujúcou sa bolesťou pustila smerom, ktorým prišla. Musela pomstiť nielen seba ale aj týchto ľudí. 

Aby tí ľudia, ktorých mala po správnosti volať rodičia, už nikomu neublížili.