Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

3. kapitola

S Emmou sme pomaly kráčali parkom a dýchali sme svieži vzduch.

,,Takže idete na dovolenku?" opýala sa ma Emma. ,,Áno. Bože, ani nevieš, aká som šťastná!" odpovedala som jej s radosťou v hlase. ,,Len si prosím ťa dávaj pozor, aby sa ti náhodou niečo nestalo. Predsa len, idete tam po prvýkrát." upozornila ma Emma. ,,Neboj sa... Čo sa mi okrem utopenia môže stať?" zasmiala som sa a Emma tiež. ,,Poď, sadnime si." Emma ma zaviedla k najbližšej lavičke. Ešte asi 10 minút sme sa rozprávali, keď Emme zazvonil telefón.

,,Mami? Dobre, o chvíľu som tam. Ahoj." Emma mi povedala, že musí ísť domov, pretože jej mame prišlo zle a nemá ju kto odviezť do nemocnice, pretože Emmin otec bol v práci. Tak sme sa rýchlo rozlúčili a Emma sa rozbehla domov. Emma bola už dospelá, takže mala občiansky aj vodičský preukaz a samozrejme tým pádom mala aj vlastné auto.

Ešte chvíľu som sedela na lavičke. Jediný zvuk, ktorý som počula, bol spev vtáčích mláďat. Po chvíľke som sa zodvihla z lavičky a pomalým krokom som sa vybrala do mesta. Ako som tak kráčala, na niečo som si spomenula. Pred pár dňami som v obchode vo výklade videla jedny nádherné čierne šaty. Zároveň som si však spomenula, že som si nezobrala peňaženku.

Hoci mám len 13 rokov, mama mi dovolí chodiť po meste s kamarátkami a pravidelne na začiatku mesiaca mi dáva vreckové, takže si môžem kúpiť čo chcem. Tak som sa vybrala naspäť po zabudnutú peňaženku.

Otvorila som bráničku, dvere som takmer rozkopla, ako som sa ponáhľala do izby. Len letmo som sa obzrela za ostatnými členmi rodiny. Ako som predpokladala, takmer všetci boli vyvalení pred televízorom. Hovorím takmer, pretože Sophie bola už zase pri počítači. Bežný pohľad. Vyšla som hore a zo šuflíka som schmatla moju červeno-čiernu peňaženku, v ktorej som mala nasporených už 50€. Zbehla som schody a buchla dverami. Zatvorila som bráničku a išla som -teraz už pokojnejším krokom - do mesta. Zabočila som do už spomínaného obchodu, ktorý mal mimochodom názov Colorful Dream. Zaplatila som šaty, ktoré stály úctyhodných 27€. Vyšla som z obchodu a pozrela som sa na hodiny. Bolo pol piatej. Rozhodla som sa, že ešte pôjdem na zmrzlinu.

Keď som prišla k stánku so zmrzlinou, uvidela som obrovský výklad, kde bolo množstvo príchutí na výber. Škoricová, vanilková, malinová... ,,Akú si len dám?" pomyslela som si. Nakoniec som sa rozhodla pre škoricovú v kombinácii s jahodovou. Zaplatila som a lízajúc zmrzlinu som sa prechádzala po parku. Naokolo nebolo ani živej duše.

Napísala som Emme: ,,Ako sa má mama?" Po chvíli odpísala. ,,Je jej fajn." Chvíľu sme si písali, keď som si všimla čas na hodinkách. 17:46. Bol čas ísť domov. Pomalým krokom som sa teda vybrala naspäť.

Prišla som domov. Na moje prekvapenie sa na mňa nehrnuli tisícky otázok z každých strán typu: ,,Ako bolo?" ,,Kde si bola?" ,,Čo si robila?". Vyšla som hore schodmi a zabuchla za sebou dvere. Hneď som si vyskúšala tie prekrásne šaty. Našťastie mi boli akurát. Pomaly som zišla schody a povedala: ,,Voilá!" Všetci sa na mňa pozreli a Sophie skríkla. ,,Tie sú NÁDHERNÉ!" ,,Ó, vážne?" odvrkol jej Adam. Sophie sa naňho protivne pozrela a podišla ku mne. Milovala čiernu farbu rovnako ako ja.

Po pár minútach obzerania šiat som vyšla hore a vyzliekla som si ich. Bolo mi neskutočne horúco. Studená sprcha mi pomôže. Tak som zišla do kúpeľne a osprchovala som sa. Už mi bolo lepšie.

Sotva som vyšla z kúpeľne, mama na mňa zakričala: ,,Večera!" Tak som si sadla ku stolu. Mali sme paradajkovú polievku. Tentokrát som bola posledná. Počas večere som rozmýšľala o tom, ako sa asi má Emmina mama. Bolo mi jej ľúto. ,,Na čo myslíš?" spýtal sa ma otec. ,,Emminej mame prišlo zle, keď sme boli v parku." Viac nepotreboval vedieť.

Po večeri som vyšla do izby. Musela som zavolať Emme. Tá mi však nedvíhala. So zlým pocitom som odložila mobil a vzala som si moju obľúbenú knihu. Bola som už pri konci. Čítala som poslednú kapitolu a rozplakala som sa. Bolo to také dojemné...

Dočítala som knihu a išla som do obývačky, či sa v telke nenájde niečo zaujímavé. Adam držal v ruke ovládač. Sadla som si na gauč a zobrala som mu ho z ruky. ,,Hej!" zakričal Adam a natiahol sa za ovládačom. Ja som si však odsadla ďalej a prepla som. Nuda, nuda, blbosť, nuda, ešte väčšia blbosť... Nikde nebolo nič zaujímavé. Tak som Adamovi vrátila ovládač a išla som zapnúť počítač. Našla som tam Sophiin neodhlásený účet na Facebooku. Do jej vecí sa ja nechcem starať, tak som ju odhlásila a viac som to neriešila.

Po dvoch hodinách strávených na počítači som ho vypla a vyšla som do izby. Zavrela som dvere a pokúsila som sa zaspať. Nedokázala som to. Stále som musela myslieť na Emmu a jej mamu. Po pár minútach sa mi však zaspať podarilo. Už sa teším na zajtra!

Bonjour! Je tu ďalšia kapitola :D Ospravedlňujem sa, že je až dnes, pretože včera som bola s rodičmi v Štúrove na celý deň. Takže sa naplnilo to, čo som napísala minule.

Snáď sa vám kapitola páčila a ďakujem za každý vote a komentár! :D

Sia