Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

11. kapitola

Monika
Ráno, keď som sa zobudila, slnko už bolo vysoko na oblohe. Vstala som a poobzerala som sa. Oheň už zhasol a more bolo nezvyčajne pokojné. Išla som k mojej kope materiálu, z ktorého mal vzniknúť prístrešok a zobrala som jeden palmový list (no, list... zrejme to bol konár :D) a začala som stavať prístrešok.

Po dostavaní prístreška som vysmädla, tak som sa vybrala do džungle po nejaké kokosové plody.

Prechádzala som sa hore-dole džungľou, ale nič som nenašla. Vtedy som si spomenula na jednu vec: nápis SOS, ktorý som včera napísala do piesku... zaujímalo ma, či ešte stále vydržal napísaný. Za celý ten čas som si ho ani len nevšimla. Zaoberala som sa inými problémami. ,,Skontrolujem to, keď sa vrátim," povedala som si.

Ako som bola zabratá do svojich myšlienok, prišla som až k vodopádu. Tam som si všimla akéhosi chlapca. Bol určite starší, mohol mať tak 15-16 rokov. A -poviem vám pravdu- páčil sa mi. Okamžite si ma všimol a povedal: ,,Ahoj." Odzdravila som sa mu. Mal taký ten milý a prívetivý hlas a ten sa mi páčil. Podstúpil bližšie ku mne a podal mi ruku. ,,Som Alex." ,,Monika." odpovedala som mu s úsmevom. ,,Pekné meno," povedal a aj on sa usmial. ,,Ďakujem." ,,Takže... čo tu vlastne robíš? Uprostred ostrova?" opýtal sa ma, obzerajúc sa dookola. ,,No... som tu s rodičmi na dovolenke a rozhodli sme sa, že sem pôjdeme na výlet loďou. No a nejako som sa tu stratila. A ty?" opýtala som sa po chvíľke ticha. ,,Tiež. Dostal som sa sem rovnakým spôsobom, ako ty." Nedokázala som tomu uveriť. ,,To vážne?" ,,Samozrejme. Myslíš si, že by som ti klamal?" opýtal sa pokojným hlasom. ,,Ehm... nie..." ,,Tak poď, nájdeme niečo pod zub." navrhol a ja som súhlasila.

Počas prechádzky sme mali veľmi zaujímavý rozhovor. Alex sa ma pýtal na všetko možné. Odkiaľ som, koľko mám rokov, ako sa mi tu páči... Zdalo sa, že si dobre rozumieme.

Po dlhom a únavnom hľadaní sme našli zopár kokosových plodov, tak sme si ich zobrali na pláž, aby sme ich mali pri sebe. Dohodli sme sa, že Alex bude so mnou, kým nepríde pomoc.

Sophie
V ten deň som sa zobudila skoro, no slnko už príjemne hrialo na krajinu. Vstala som a išla do kúpeľne. Urobila som svoj ranný rituál - umyť, prezliecť, naraňajkovať... Na raňajky sme mali rožok s marmeládou. Je to jedno z mojich obľúbených jedál, ale nedokázala som zjesť takmer nič. Už asi druhý deň som myslela na Moniku. Polícia by si mala pohnúť, ak ma nechce naštvať! Dokážem byť dosť nepríjemná, pokiaľ chcem. ,,Už to dojedz na obleč sa. Pôjdeme sa pozrieť, či loď už náhodou nefunguje." Pri tých slovách som sa okamžite prebrala a rýchlo do seba hodila zvyšnú polovicu rožku.

Keď sme prišli k informačnej tabuli, v jej strede stále trónil nápis ,,Z TECHNICKÝCH PRÍČIN ZATVORENÉ". Smutne som si povzdychla a zadívala sa na ostrov, na ktorom Monika práve teraz bola. Neprestávala som dúfať, že sa vráti živá. A taktiež som dúfala, že keď sa Moniku podarí nájsť, hneď v ten deň pôjdeme domov, aby sa Monike zase niečo nestalo. Alebo niekomu inému z našej rodiny.

Monika
Prišli sme na pláž. Išla som skontrolovať nápis SOS. Vďakabohu, ešte stále tam bol. Vrátila som sa k Alexovi a videla som ho, ako stojí a hľadí na more. ,,Čo to robíš?" opýtala som sa ho. ,,Sledujem, či neprichádza loď." odpovedal bez toho, aby mi venoval čo i len jediný pohľad. ,,Aha." odpovedala som mu, akože chápem, čo tým myslí. Po chvíli ticha sa ku mne obrátil a za ruku ma odviedol k tej istej palme, pod ktorou som dnes v noci spala. Obaja sme si sadli. Alex ma stále držal za ruku. ,,Možno sa teraz naštveš, ale musím ti niečo povedať." Spozornela som. ,,Mám pri sebe telefón." Neveriacky som sa naňho pozrela. ,,To vážne?" ,,Neboj sa, políciu som volal už dávno." ,,Prídu po nás." dodal po chvíli.

Ospravedlňujem sa, že dlho nebola kapitola, ale nedokázala som nič vymyslieť, ani som nevedela, kde by som ukončila kapitolu, takže... takže... kapitola je až teraz :D Každopádne dúfam, že sa vám páčila a díky za každý vote a komentár :*

Sia