Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

17. kapitola

Sophie
Keď sme prišli k lodi, na tabuli sme už nevideli ten nápis, ktorý mi zakaždým zhoršil náladu. Takže je možno loď opravená.

Možno...

Kým rodičia niečo riešili s vedúcim, ja som sa zatiaľ obzerala po mori, či náhodou neuvidím loď. A videla som ju. Práve prichádzala.

Vedúci musel odísť za niekým, aby sa presvedčil, či je loď v poriadku a schopná plavby. Rodičia sa ku mne otočili.

,,Vedúci nám povedal, že treba na lodi urobiť už len drobné úpravy a loď sa môže vybrať na more." oznámil otec. ,,Chcel si povedať na ostrov..." ,,No... vlastne hej."

Vedúci sa k nám znovu vrátil. ,,Je mi ľúto, ale pri skúške sa pokazil motor. Oprava bude trvať minimálne jeden deň." Toto ma naozaj naštvalo. Vystúpila som dopredu a opýtala sa vedúceho: ,,A nemôžete to nejako urýchliť?" ,,Ľutujem, mladá dáma. Nedokážem s tým urobiť nič." ,,No tak! Na tom ostrove je moja sestra stratená a ja sa o ňu bojím! Takže ak si nešvihnete, tak k tomu ostrovu preplávam sama!" Vedúci sa zdal byť veľmi prekvapený. ,,Ehm... No... to ste mali povedať hneď, že je tam stratené dieťa! Nebojte sa, budeme robiť, čo sa bude dať. Keď bude loď hotová, zavolám vám."

,,Takto sa to robí!" povedala som pyšne a s úsmevom, keď sme sa vracali na izbu. Rodičia nad tým len prevrátili oči. Keby ste sa ich opýtali na názor, povedali by, že som im tam vyrobila poriadnu scénu, ale ja som bola na seba hrdá. Bola som presvedčená, že teraz sa Moniku podarí dostať z ostrova skôr, ako keby som nezasiahla.

Monika
V jaskyni som bola pravdepodobne už dosť dlho na to, aby Alex zistil, čo sa deje a problém vyriešil. Takže som opatrne vyšla z jaskyne a poobzerala sa. Naokolo som nič nevidela.

Ani Alexa.

Opatrne som sa vybrala Alexa hľadať. ,,Alex?" zakričala som naňho.

Žiadna odozva.

Začala som mať o Alexa strach. A aj výčitky. Keby som tam ostala a pomohla mu... Ale ten jeho pohľad ma tak dokázal presvedčiť... Dúfala som, že je Alex v poriadku.

Ako som bola zabratá do svojich myšlienok, nevšimla som si, kam idem a teraz som bola na úplne neznámom mieste. Obzerala som sa dookola a ešte raz som zakričala na Alexa.

Ten sa však neozýval.

Začala som panikáriť. ,,Čo ak... čo ak sa mu niečo stalo?" Vedela som však, že panikou nič nevyriešim. Hlbokým dýchaním som sa snažila upokojiť. ,,Keep calm..." opakovala som si v hlave. ,,Just keep calm..." Odrazu som začula slabý ľudský hlas. Rozbehla som sa smerom, ktorým som hlas počula. ,,ALEX!" Stále som bežala a kričala. No po chvíli som už nemala sily a vzdala som to. Posadila som sa medzi listy na tvrdú zem a hlavu som si vložila do dlaní.

Nedokážem opísať to, čo som v tej chvíli cítila. Mala som zmiešané pocity. Cítila som strach o Alexa, výčitky k sebe a... moja nádej sa pomaly rozplývala v hustej džungli. Po tvári mi začali tiecť slzy. Cítila som sa taká osamelá... Akoby som stratila človeka, ktorý do môjho života priniesol viac lásky, zábavy a sebaistoty. Ale cítila som, že teraz je už koniec. Nechcela som veriť tomu, že by Alex mohol zomrieť. Bol proste dokonalý chalan, ktorého som spoznala čistou náhodou. Bol zábavný, milý a odvážny. Čo viac treba od chalana, ktorý vám na opustenom ostrove povedal, že vás miluje, čakať?

Zodvihla som hlavu, vstala som a poobzerala som sa. Ešte raz som zakričala, hoci som vedela, že to bude márna snaha. ,,Alex?" Nič. Nikto sa neozýval.

Rozhodla som sa, že svoju lásku nenechám trčať v džungli bez pomoci. Tak som sa vybrala Alexa hľadať.

Opatrne som si razila cestu hustými listami. Nevedela som, kde som a kam idem, ale spoliehala som sa na svoj inštinkt. Verila som, že ma nesklame a dovedie až k Alexovi.

Po pár minútach cesty som začula nejaký hluk. Zbystrila som pozornosť. O malú chvíľu sa nad mojou hlavou zjavilo lietadlo. Nebol to vrtuľník, len nejaké obyčajné lietadlo plné turistov a preto som ho ignorovala.