Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

19. kapitola

Sophie
Po chvíli mama vošla do izby. ,,Loď ešte nie je opravená a vraj je to jediná loď, ktorá chodí na ten ostrov." Zavrela som knihu a beznádejne som sa pozrela na mamu. Zavrela som oči a povzdychla som si. Mala som pocit, že môj plán zlyhal. Mama ku mne podišla a sadla si na moju posteľ. ,,Viem, že ti je za Monikou smutno." ,,A ešte ako!" doplnila som mamu. Chvíľu bolo ticho.

,,Monika bola dobré dievča..." ozvala sa mama. ,,Počkaj! Akože bola?!" zvolala som. ,,Verím, že Monika žije a my ju nájdeme! Som si tým istá!" Mame sa moja odvaha páčila. Usmiala sa.

Monika
Zobudil ma hlasný výkrik. Nevedela som kto to bol ani prečo kričal. No dlho som rozmýšľať nemohla. Rýchlo som vstala zo zeme a zakričala som: ,,Alex?"

Tentokrát odpoveď prišla.

Rozbehla som sa smerom, ktorým som počula krik. Bežala som ako o život a stále som kričala na Alexa. Až doteraz neznámy hlas som po čase spoznala - bol to Alex!

Bola som už celkom blízko pri mieste, kde som počula Alexa. Odrhnula som húšťavu listov a za nimi bol známy vodopád.

Aj Alex.

Celá šťastná som sa k nemu rozbehla. Alex otvoril náruč a objal ma. ,,Chýbala si mi..." povedal Alex a mne začali tiecť slzy. Od úľavy a šťastia. ,,Ty mne tiež." odpovedala som. ,,Si v poriadku?" opýtal sa Alex. ,,Áno, som v pohode. Nič mi nie je." odpovedala som, obzerajúc si celé telo. ,,Poď, ideme na pláž." povedal a chytil ma okolo pása. Neubránila som sa úsmevu.

Po asi hodinke dlhej pomalej prechádzky sme konečne prišli na pláž. Povzdychla som si a sadla som si do piesku. Alex si sadol vedľa mňa.

Len tak sme tam sedeli a pozerali na more. Deň pomaly plynul a tentokrát sa mi zdal žalostne krátky. No s každým novým dňom prichádzala aj nová nádej - nádej, že nás z tohto ostrova konečne niekto zachráni. Ale ten deň ešte nenastal.

,,Zasa snívaš?" prerušil moje úvahy Alex. ,,Áno. Rozmýšľam nad tým, kedy sa polícii podarí nás odtiaľto dostať." Alex sa na chvíľu zamyslel. ,,Možno je to divné, ale neviem si predstaviť, že by som sa znovu vrátil do normálneho života. Som tu totiž dlhšie ako ty. Oveľa dlhšie." Pozrela som sa na Alexa. ,,Koľko presne?" opýtala som sa ho so zatajeným dychom a s napätím som čakala na odpoveď. ,,Už viac ako 3 mesiace." Prekvapene som naňho vyvalila oči. Nezmohla som sa na slovo. ,,Prekvapivé, čo?" Prikývla som. ,,Ako si to zvládol?" ,,Tak to by som aj ja rád vedel..." zasmial sa Alex. Ja som sa len usmiala.

Po chvíli sme znova len tak sedeli pri mori a sledovali oranžovo-červený západ slnka. Pohľad na západ slnka mi dodával akúsi pozitívnu energiu. Nádej, sebaistotu, lásku... Tie pocity ma vždy upokojovali. Vlastne som cítila tie isté pocity ako vždy, no teraz, keď som sama pri Alexovi, cítim, že je niečo iné. Akoby všetko to, čo som doteraz prežívala, bolo silnejšie. A zosilňoval to Alex. Cítila som hrdosť na seba, ako aj to, že som sa konečne po prvýkrát v živote zamilovala.