Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

28. kapitola

Ráno som sa zobudila a cítila som, že tento deň bude iný ako ostatné. Prečo? Pretože dnes som po prvýkrát vo svojom dome s Alexom!

Snažila som sa udržať oči otvorené, čo sa mi darilo len tak-tak. Poobzerala som sa okolo seba. Alexa som nikde nevidela. Tak som sa prezliekla a zišla som dolu schodmi. Alex ma pri nich čakal spolu s mojou rodinou. ,,Čo dočerta sa tu deje?" opýtala som sa so smiechom. ,,Oslavujeme príchod našej princeznej." povedal Alex a pred celou mojou rodinou ma pobozkal. Cítila som sa trochu trápne, ale všetci boli nadšení a usmievali sa.

,,Budete tu chvíľu sami, my ideme so Sophie a Adamom na nákup." oznámila mama. ,,Hneď takto ráno?" opýtala som sa udivene. ,,Nemôžete..." Ani som nestihla vetu dokončiť. ,,Nemôžeme. Už letíme. Tak ahojte!" ,,Ahojte! A neleťte lebo sa vám niečo stane!" povedala som úplne vážne. Ani náznak toho, že by som z nich uťahovala.

Keď rodičia odišli, ešte stále som stála s Alexom pred vchodom a pozerala som za rodičmi. Alex ma vzal za ruku do záhrady. Sadli sme si na lavičku. Chvíľu bolo ticho. Ja som premýšľala nad smrťou Emminej mamy. Emma sa musí cítiť hrozne. A Alex... o čom premýšľal Alex, to neviem. Nie som veštkyňa. Aj keď som občas také pocity mávala.

Sedeli sme na lavičke. Chvíľu, možno to boli hodiny, neviem... No až doteraz sa nikto neopovážil ani len pohnúť. No nakoniec sa ako prvý ozval Alex. ,,Čo keby... sme si zahral schovku?" navrhol pobavene. Súhlasne som sa zasmiala. Tak Alex hneď začal počítať. ,,Jeden, dva..." ,,Počkaj!" skríkla som so smiechom. Nestihla som si totiž ani rozmyslieť, kam sa skryjem. Nakoniec som si zvolila zadnú stenu domu.

Alex ma nemusel hľadať dlho. Našiel ma a ja som sa len usmiala. On však okrem úsmevu urobil niečo viac. Znova ma pobozkal. ,,Tak ideš..." povedal mi. So širokým úsmevom som sa rozbehla k lavičke. Určili sme si to ako miesto, kde sa bude počítať.

Po dlhom hľadaní som Alexa nakoniec našla. Vybral si naozaj prefíkané miesto - skryl sa za studňu. Bola som prekvapená. ,,Ako ti to napadlo?" opýtala som sa ho udivene, no napriek tomu s úsmevom. ,,Kto hľadá, nájde." odpovedal so smiechom a rozbehol sa k lavičke. Znova som sa skryla.

Tentokrát ma Alex hľadal dlho. Teda aspoň som mala pocit, že sa ten čas strašne vlečie. Vykukla som zo svojho úkrytu, aby som sa presvedčila, či je Alex v poriadku. Nikde som ho nevidela. Mala som oňho strach.

,,BU!" nastrašil ma ktosi. Samozrejme to bol Alex, ktorý mi takmer spôsobil infarkt. ,,Čo stváraš? Vieš, ako som sa ťa zľakla?" zasmiala som sa. Aj Alex sa smial. Ale len chvíľu. ,,Poď, musím ti niečo povedať." Alex ma doviedol k lavičke, na ktorú sme si sadli. Zahľadel sa do mojich bystrých modrých očí. ,,Niečo ti musím povedať..." zopakoval. ,,Keď som ťa hľadal, cez pootvorené okno obývačky som počul televíziu. Práve boli správy." S napätím som čakala, čo mi povie. Tušila som však, že nič dobré. ,,Tvoji rodičia havarovali. Nikto neprežil. Ani Sophie." Jej meno Alex takmer zašepkal. Po tejto správe som sa zrútila. Čakala som všetko, ale toto nie. Rozplakala som sa. Alex ma objal. Nedokázala som tomu uveriť. Včera som si v hlave hovorila, že nechcem, aby moja rodina zomrela, a práve dnes sa to stalo!

,,Ja som to hovorila, že sa im niečo stane!" povedala som so slzami v očiach. Alex sa ma snažil utešiť, ale márne. Stále som myslela na rodičov a na moju sestru. A Adam! Hoci bol protivný, aj tak som ho mala rada. Bol predsa môj brat!

Keď som sa konečne vyplakala do Alexovho ramena, odviedol ma hore do izby. Tam so mnou strávil celý večer. Zaspať sa mi podarilo až okolo jednej v noci.