Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

23. kapitola

Na ďalší deň pri raňajkách som sa dozvedela, že rodičia dnes plánujú odchod z Chorvátska. Ja som nesúhlasila, ale nedokázala som rodičov presvedčiť. Nechceli viac riskovať, že sa mi niečo stane. Tak som si po raňajkách zbalila všetky svoje veci a ešte mi ostalo asi 10 minút do odchodu na Slovensko. Tak som si zobrala svoj mobil. Prekvailo ma, že som mala správu. Otvorila som ju. Bolo v nej napísané:

Som v poriadku.
Alex.
P.S.: Milujem ťa.

Bola som prekvapená. Odkiaľ má Alex moje číslo? No potom som sa usmiala. Napísal mi! Priamo pred očami som mala ďalší dôkaz toho, že ma Alex naozaj miloval.

,,Monika! Odchádzame!" zakričal na mňa otec. Vybehla som z izby, schmatla svoj kufor, obula sa a spolu s rodičmi sme išli pešo na recepciu oznámiť, že odchádzame. Pôvodne sme mali byť v Chorvátsku ešte jeden deň, ale rodičia boli netrpezliví. Recepčná nám vrátila peniaze za ten jeden deň a odišli sme k autu. Otec dal všetky veci do kufra a prikázal nám, aby sme si šli sadnúť.

Celú cestu som bola tichá a duchom neprítomná. Srdce sa mi ešte stále utápalo v slzách zo včerajšieho zážitku. Spomenula som si, ako som sa na túto dovolenku tešila, a teraz mi práve táto jediná dovolenka zmenila život! No nevedela som s určitosťou povedať, či to bola dobrá alebo zlá zmena.

Boli sme už pri slovenských hraniciach, keď sa ma mama opýtala: ,,Si v pohode?" ,,Nie." odpovedala som jej a preglga som slzy, ktoré sa mi valili po lícach. Zdalo sa, že mama si o mňa robila veľké starosti. No ja som jej obavy ignorovala.

---

Konečne sme prišli domov. Cez okno auta som sa pozrela na náš dom. Pripadalo mi, že sa nijak nezmenil.

,,Sladký domov!" povedala som si sama pre seba, keď som otvorila dvere a uvidela som náš dom zvnútra. Zvonku mi síce pripadal nezmenený, ale to vnútro sa mi zdalo akési iné. Smutné. Akoby dom odrážal vo svojom vnútri to, čo som prežila s Alexom.

Povzdychla som si a dala som si večernú sprchu. Potom nám mama pripravila na večeru omeletu a ja som po večeri išla do izby. Zavrela som dvere a zvalila som sa na posteľ. Myslela som na Alexa, na jeho úsmev, slová, bozky... všetko tam bolo také čarovné a romantické... A všetko tu bolo také obyčajné...

Už som neplakala, cítila som len lásku, ktorou ma Alex po celý čas, čo som bola na ostrove, zahŕňal, a tiež túžbu. Túžbu po Alexovi. Myslela som si, že Alex odíde z ostrova so mnou a prežijeme spolu krásne dni v ,,obyčajnom svete", ale mýlila som sa.

Zišla som dolu do kuchyne po pohár vody. Napila som sa a cítila som sa lepšie. Cestou ku schodom, ktoré viedli do mojej izby, som počula Adamov hlas. ,,Hej, Monča, čo ti je?" Najviac ma dokázalo naštvať, keď ma niekto volal ,,Monča". Prišlo mi to úplne hlúpe. A navyše som to teraz počula od svojho brata. ,,Prestaň ma volať Monča!" skríkla som naňho. ,,No tak! To spolu nemôžete vychádzať ako brat a sestra?" opýtal sa otec, ktorý sa nás snažil upokojiť. Teda hlavne mňa. Adamovi bolo jedno, čo svojimi slovami spôsobí. ,,NIE!" odpovedali sme naraz. Aspoň raz sme mali na niečo rovnaký názor.

Keď som už bola v izbe a čítala knihu, začula som klopanie na dvere. ,,Ďalej!" zakričala som. Bol to otec. Prevrátila som oči. ,,Pozri, Moni, viem, čo si myslíš a že si smutná, ale mal by som sa s tebou porozprávať. Chcem ti len pomôcť..." Toto sa mi však ako pomoc nezdalo. Skôr pomoc do hrobu.

Otec si ku mne sadol na posteľ. Ja som sa posunula, aby som mu uvoľnila miesto, pretože som doteraz bola úplne na kraji. ,,Ako sa cítiš?" prehovoril otec. ,,Čo myslíš?" zavrčala som naňho. ,,Moni... Nemusíš byť na mňa taká nepríjemná. Viem, že ťa Alex nechal odísť samú, ale to nie je tvoja chyba." Zavrela som knihu, odložila som ju a sústredila som sa na otca. ,,Nemala by si na to myslieť." ,,A čo by som podľa teba mala robiť?" opýtala som sa ho otázku, na ktorú nebolo ľahké odpovedať. ,,Neviem. Neviem, ale... mala by si si život užívať naplno." otočila som sa na otca. ,,Ako si mám užívať život, keď som bola nútená opustiť svoju prvú lásku, ktorú som stretla na ostrove?" ,,Proste na to zabudni..." ,,Ale na to sa nedá zabudnúť! Ty to nechápeš!" povedala som so zroneným hlasom a otočila som sa otcovi chrbtom.

Keď sa mi podarilo otca vyhnať so svojej izby, zobrala som mobil a slúchadlá a pustila som si hudbu, aby som sa odreagovala. Po chvíli som však uznala, že to nemá zmysel a podarilo sa mi zaspať nečakane skoro.