Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

21. kapitola

Sophie
Celý deň som preležala v posteli. Vstala som maximálne tak na obed a večeru. Mama s otcom sa chceli so mnou cez deň rozprávať asi miliónkrát, no ja som ich odbila s tým, že teraz potrebujem byť sama a o všetkom premýšľať. Otec nakoniec usúdil, že mám pravdu a až do večera do spálne nikto nevstúpil.

Bola síce nuda celý deň ležať v posteli, nespať a báť sa o Moniku. No mne to bolo jedno. Aj tak som nemala čo robiť. Mama sa aj dnes pokúšala dovolať vedúcemu, ale stále sme nemali šťastie. Loď bola stále pokazená a nedarilo sa ju opraviť. Mala som toho všetkého už dosť. Bola som naštvaná a chcela som na to všetko zabudnúť. Lenže to nebolo také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Zaspala som až okolo jedenástej.

Monika
A je to tu. Ďalší deň na opustenom ostrove v Chorvátsku s tou najúžasnejšou osobou, akú som kedy stretla. Keď som otvorila oči, videla som Alexa, ako pozerá na more. Takto ,,hliadkoval" počas nášho pobytu na ostrove už niekoľkokrát. Ja som len prišla k nemu a postavila sa vedľa neho. ,,Myslíš, že prídu?" opýtala som sa pochybovačne. ,,Sme tu už niekoľko dní a stále nič. Čo ak nás ani nehľadajú?" ,,Pokoj, princezná, všetko sa raz skončí..." odpovedal Alex poučným hlasom. ,,Ale kedy?" zašepkala som si viac-menej pre seba. ,,Hovorila si niečo?" Alex ma skoro ani nepočul. ,,Ja len, že je tu fakt pekne..." Síce som mu tak trochu klamala, ale nešlo o dôležitú vec. Poznal mňa aj moju povahu. Vedel, že som netrpezlivá a súťaživá, no napriek tomu (rovnako ako on) milujem cestovanie a som priateľská.

,,Áno, to je..." Odrazu sme počuli celkom známy zvuk. Ponad ostrov prelietal vrtuľník.

Okamžite sme začali skákať a mávať rukami a mali sme šťastie. Pilot si nás všimol. Vrtuľník zletel trochu nižšie a jeden zo záchranárov nám dole spustil lano, aby sme sa po ňom mohli vyšplhať hore do vrtuľníku.

,,Konečne! Poď, Alex!" zavolala som naňho. Alex ma však len chytil za ruku a pritiahol naspäť k sebe. Boli sme pri sebe veľmi blízko.

,,Vieš, ako som ti hovoril, že tento ostrov nedokážem opustiť?" Prikývla som. ,,Mal som pravdu. Nedokážem sa vrátiť do bežného života a zmieriť sa so smrťou mojej sestry. Je mi to naozaj ľúto, ale ja musím ostať tu. Ty choď do vrtuľníku a vráť sa domov. Rodina ťa potrebuje." povedal Alex a naposledy ma pobozkal. Rozplakala som sa. ,,Nie... Alex!" ,,Choď..." ,,Alex!" ,,Tak poďte..." ozval sa záchranár. ,,Choď..." zopakoval Alex a pustil mi ruku. So slzami v očiach som sa rozbehla k lanu. Spustila som z Alexa zrak a vyšplhala som sa hore do vrtuľníku. Záchranár zavrel dvere a vrtuľník odlietal smerom k hotelu. Poslednýkrát v živote som sa pozrela na ostrov, na ktorom som bola doslova uväznená a na osobu, ktorá mi dala všetko. Všetko, po čom som túžila. A teraz nemám nič, len hlbokú dieru v srdci. Znovu som sa rozplakala a zašepkala som Alexove meno.

---

Keď vrtuľník pristál a ja som z neho vystúpila, pred očami som mala celú svoju rodinu - mamu, otca, Adama aj svoju milovanú sestru Sophie. ,,Monika!" zakričala Sophie a rozbehla sa ku mne. Nestihla som nič povedať a objala ma tak silno, až som nemohla dýchať.

Zvítala som sa s celou rodinou. Bola som rada, že ich všetkých znovu vidím, no na mojej tvári nebol žiaden náznak úsmevu či radosti. Stále som bola zdrvená z toho, čo mi pred asi polhodinou povedal Alex. ,,Preboha, čo sa stalo?" zhrozila sa mama. ,,Nič." odpovedala som a vybrala som sa sama smerom k hotelu. Ostatní ma dobehli a začali vyzvedať. ,,Nechajte ma!" osopila som sa na nich. V živote by som niečo takéto nedokázala povedať, ale v tej chvíli som bola zmätená. Tam, kde som si našla svoju prvú lásku, tam som ju aj stratila. Navždy.