Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

13. kapitola

Sophie
Konečne som pocítila nával šťastia aj za Moniku. Plná pozitívnej energie som sa vrátila späť do spálne. Zvalila som sa na posteľ a s úsmevom som hľadela na strop. Keby ma v tej chvíli niekto uvidel, možno by si pomyslel, že som zdrogovaná alebo čo. Mne to v tej chvíli však bolo jedno. Ale stala sa jedna vec, ktorá ma vyrušila.

Do miestnosti vstúpil otec a opýtal sa ma: ,,Nechceš ísť ešte spať?" ,,Nie. A teraz ma nechaj. Potrebujem rozmýšľať." ,,Tak rozmýšľaj..." odpovedal otec so smiechom a zavrel dvere.

Znova som sa zamyslela. Unavená som nebola, no po dlhej chvíli som zaspala, ani neviem ako.

Monika
Po pár minútach ticha som sa ozvala: ,,V podstate ma ani nemrzí, že som tu skončila. Aspoň na chvíľu som vypadla od rodičov a od kažodenného života a hlavne som stretla teba." pozrela som sa naňho a usmiala som sa. Alex mi úsmev opätoval.

Zase bolo ticho.

,,Monika?" ,,Áno?" ,,Musím ti... niečo povedať." S napätím som čakala, čo mi povie. Alex už otvoril ústa, ale nestihol nič povedať, lebo sme započuli vrtuľník (vrtuľník v noci - veľmi divné, však? :D). Obaja sme okamžite vyskočili a začali kričať a mávať rukami ako blázni, aby nás pilot uvidel. Ale ten si nás zrejme nevšimol. Vrhla som pohľad na ohnisko. To už bohužiaľ za ten čas, čo sme boli pod palmou, vyhaslo. ,,Kašli na to, Alex." Po hodnej chvíli márneho snaženia pochopil, že to všetko je zbytočné a vrátil sa k palme. Zronene som si vložila tvár do dlaní a zastonala. Pochopila som, že odtiaľto sa tak skoro nedostaneme. Alex sa ma snažil utešiť vysvetlením, že zajtra sa určite znovu vrátia, ale márne. Skonštatovala som, že bude najlepšie, keď na to prestanem myslieť a vyspím sa. Alex súhlasil. Zajtra sa všetko uvidí...

Bonjour! Je tu dnes MIMORIADNE krátka kapitola! Len vyše 300 slov. Nepýtajte sa ma prečo. Sama neviem. Asi nemám náladu ani chuť písať ďalej, tak som len tak niečo vymyslela a poslala to do sveta :D Snáď sa vám táto kapitola aspoň trochu páčila...

Sia