Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

14. kapitola

Sophie
Ráno ma čakalo nevídané prekvapenie. Pršalo! Nečakal to vôbec nikto. No aj napriek dažďu sme sa chceli vybrať k lodi. Hovorili sme si, že už jednoducho musí  byť opravená.

Lenže nebola.

,,Trvá im to celú večnosť!" zašomrala som. ,,Ja viem zlato, ale nemôžeš od nich čakať veľa." odpovedala s milým hlasom mama. Mňa to však naštvalo ešte viac. ,,Veď je to už 2 dni!" ,,Máš s tým problém? Tebe by tiež trvalo aspoň 4 dni, kým by si prišla na to, čo s loďou je, a opravila ju." ,,Lenže oni nie sú ja. Oni vedia, čo treba robiť!" Na tomto som sa potom tak s mamou pohádala, že som s ňou neprehovorila až do obeda.

Monika
Prekvapilo ma, že som ráno bola celá mokrá. Na ostrov sa spustil dážď, ktorý mi náladu nezlepšil ani náhodou. Keď som sa okolo seba poobzerala, Alexa som nikde nevidela. Začala som mať oňho strach. ,,Alex?" zavolala som naňho. Neodpovedal mi. Bezhlavo som sa rozbehla do divočiny, aby som ho našla. Stále som kričala a bežala. No nikde som ho nevidela. Vlastne som veľmi ďaleko nedovidela, pretože celá džungľa bola len samé lístie a stromy.

Asi po hodine vyčerpávajúceho hľadania som sa vybrala späť na pláž. Dúfala som, že sa Alexovi nič nestalo.

Keď som sa vrátila, videla som Alexa, ako sa vyzlieka a ide do mora. Hneď ako som ho uvidela, kričala som naňho: ,,Kde si bol?! Vieš, ako som sa bála?" Aex sa na mňa s priateľským a zároveň pohodovým úsmevom otočil. ,,O mňa sa nemusíš báť, princezná!" zasmial sa. Ja som len udivene naklonila hlavu na stranu. ,,Princezná?" opýtala som sa, aby som sa uistila, či to myslel vážne. ,,Áno. Alebo mám zakázané ťa tak volať?" ,,Mne to nevadí," odpovedala som a obaja sme sa začali smiať. Medzitým prestalo pršať a mraky sa pomaly trhali, aby dali priestor dobiedzajúcemu slnku, čo sa mi zapáčilo.

,,Poď do vody!" zavolala na mňa Alex, ktorý už bol vo vode po pás. Chvíľu som váhala, no nakoniec som súhlasila. Vyzliekla som si tielko a kraťasy, pod ktorými som mala plavky, a rozbehla som sa do vody. Tam sme obaja na seba striekali vodu a špliechali aspoň na 50 metrov ďaleko.

Keď sa už-už zdalo, že sa ani neunavíme, vyliezli sme z vody, ľahli si na piesok a sušili si rozmočenú pokožku.

Po asi polhodine som mala už dosť vylihovania. Vstala som z piesku ako gumová guľôčka a pozrela sa na oblohu, kde sa nachádza slnko. Podľa môjho odhadu bol približne obed.

Vystrašil ma Alex, ktorý ma náhle chytil okolo pása. ,,Čo to dokelu robíš? Vieš, ako som sa ťa zľakla?" Alex sa len zasmial a svoju tvár priblížil bližšie k môjmu krku. ,,O to mi išlo, princezná..." pošepkal mi do ucha a pobozkal ma na krku. Nedokázala som nič povedať. Nikdy by som nepovedala, že v 13 dostanem na opustenom ostrove bozk od najkrajšieho chalana, akého som kedy stretla. A navyše staršieho! Premietalo sa mi to všetko v hlave, keď ma znova vyrušil Alex. ,,Čo spíš?" ,,Pravdaže nespím, len som sa... ehm... zamyslela..." odpovedala som mu s miernym úsmevom. ,,A... na čo myslíš?" spýtal sa ma Alex s pozdvihnutým obočím a zvedavým pohľadom. ,,Ehm..." Rýchlo som rozmýšľala, čo mu odpoviem. Jeho dotyk ma rozptyľoval. ,,... na Sophie, moju sestru. Chýba mi." ,,Myslíš na ňu často?" opýtal sa Alex po chvíli ticha. ,,Každý deň. Určite jej chýbam. Sme ako spriaznené duše. teda boli sme... Je to hrozný pocit... Byť oddelená desiatkami kilometrov od svojej rodiny a milovanej sestry..." Alex ma zozadu objal. Zrejme mu to bolo ľúto rovnako ako mne. A možno ešte viac...

,,Chápem tvoje pocity. Mne pred rokom tiež zomrela sestra. Mala šestnásť..." To ma prekvapilo. Alex pokračoval. ,,Bola sobota večer. Rodičia boli na nákupe a Agatha sa išla prejsť von. Pozeral som televíziu, keď som zrazu začul výkrik. Pozrel som sa cez okno a vo svite mesiaca som videl, ako Agathu škrtí nejaký neznámy muž. Zakričal som na Agathu a bleskovo som vybehol von. Keď som však k Agathe prišiel, muž bol preč a Agatha ležala na zemi v kaluži krvi. Mala podrezané hrdlo."

Nedokázala som zakryť slzy a smútok, ktorý sa vo mne v tej chvíli nahromadil. Alex ma znovu objal. Bola som prekvapená, ako sme súcitili jeden z druhým.

Keď som sa konečne vyplakala, Alex mi išiel niečo povedať. ,,Vieš... vtedy, keď som ti chcel niečo povedať a prišiel vrtuľník..." ,,Áno?" ,,...chcel som ti povedať jednu vec.

Milujem ťa."

Vyvalila som oči. Ale po chvíľke som sa prebrala. ,,Aj ja teba." vyšlo zo mňa napokon. ,,Tak to je super, nie?" povedal so smiechom. ,,Áno.." Aj ja som sa zasmiala. Uvedomila som si však, že chalan, s ktorým som na ostrove strávila asi len 3 dni, mi povedal, že ma miluje. Stále som tomu nedokázala uveriť. Len som tam tak stála a tupo hľadela do zeme.

Alex, ktorý až doteraz stál za mnou, prešiel predo mňa a rukou mi jemne zodvihol hlavu. Zahľadela som sa do jeho nádherných hnedých očí a usmiala som sa. Aj Alex sa usmial a znova ma pobozkal, tentokrát na pery. Nebolo prekvapivé, že kadý bozk pre mňa znamenal jedinú vec - nádej...

Po 100 rokoch konečne ďalšia kapitola :D Najprv som mala v pláne napísať len okolo 18-20 kapitol, ale teraz sa môj odhad zvýšil na minimálne 27. Takže sa máte na čo tešiť :D Dúfam, že sa vám kapitola páčila a díky za každý vote a komentár (Lucy, som zvedavá na tvoj názor :D)!

Sia