Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

6. kapitola

Bol už obed, tak sme sa rozhodli, že sa pôjdeme naobedovať a pôjdeme na loď. Tak sme všetci vyliezli z vody a šlo sa.

Prišli sme k obrovskému bufetu. Mali tam všetko možné - palacinky, hamburgery... Ja som sa rozhodla, že si dám palacinky. Adam ich chcel samozrejme tiež. Do palaciniek bol blázon. Rodičia si dali langoše so syrom a Sophie kuracie nugetky s barbeque omáčkou.

Kým rodičia čakali v rade, ja som si zatiaľ hladná sadla ku stolu, aby nám miesto nikto neobsadil. Celú dobu som rozmýšľala o tom, čo tu budem celý týždeň robiť. Možno sa tu budem aj nudiť. Ach bože. A ja som sa tak tešila...

,,Tu to máte," oznámila mama s úsmevom. Spamätala som sa zo svojich myšlienok a začala som jesť palacinky. Ani som si nevšimla, že mama cestou doniesla aj nápoje. Mne, samozrejme, kofolu. Poznala ma a vedela, že bez kofoly by som neprežila ani jeden deň.

Dojedli sme a plní síl sme sa vybrali na loď, ktorá nás - podľa popisu - mala zaviezť na ostrov. Na obzretie ostrova sme mali pol hodinu, potom sa loď vracala naspäť.

Človeka, ktorý celú akciu riadil, sme sa spýtali, koľko to stojí. Našťastie to nebolo drahé a keďže sme boli početná rodina, dal nám zľavu. Tak sme zaplatili, nastúpili a čakali, kým loď odpláva.

Loď konečne odplávala z prístavu. Veľmi som sa tešila. Na ostrove som ešte nikdy nebola, takže som mala veľké očakávania.

Nemohla som odtrhnúť oči od mora. Skutočnosť, že sa po ňom veziem loďou, bola úžasná. Pozerala som naň ako naposledy Sophie. Tá bola taktiež pri mne. Okolo nás boli davy ľudí a asi polovica z nich bola pri kraji lode a pozorovali more a okolitú krajinu. Slnko svietilo vysoko nad našimi hlavami a rozdávalo prívetivé teplo.

Loď zastavila na brehu ostrova. Z davu vystúpil akýsi muž. ,,Dávajte prosím pozor," povedal hlbokým hlasom. ,,Chcel by som upozorniť hlavne deti, aby sa neodpájali od skupiny a svojich rodičov. Minulý rok sa nám nikto nestratil, tak dúfam, že sa to nestane ani tento rok. Mimochodom, vitajte v Chorvátsku na ostrove Galešnjak!" povedal ten muž s úsmevom.

Ostrov Galešnjak je zaujímavý tým, že má tvar srdca. Práve preto zaujal aj mňa. Nevedela som sa dočkať, kedy konečne vystúpim z lode a uvidím tú nádheru.

Vystúpila som z lode a zostala som stáť ako ohromená. Videla som pred sebou naozajstný ostrov s palmami a všetkým, čo k tomu patrí. Až po chvíli som sa spamätala, keď ma Sophie chytila za ruku a viedla ma za rodičmi.

Vpredu bol ten istý muž, ktorý sa nám prihováral aj na lodi. Mlel nejaké informácie o ostrove, ale ja som cez hučiaci dav nič nepočula. Obzerala som si krajinu a vtedy som si všimla akúsi sopku, z ktorej stúpal dym. Odbočila som od davu a pozrela sa na ňu bližšie. Zdalo sa, že sopka vybuchne.

Chcela som rodičov okamžite varovať, ale keď som sa obzrela späť, nikde som nikoho nevidela. ,,Kde dopekla sú?" pomyslela som si. Žeby všetci zdrhli tak rýchlo? Obzrela som sa doľava, doprava, či som ich náhodou neprehliadla. Bohužiaľ, ako sa vraví, pravda je krutá. Pozrela som sa na miesto, kde predtým stála tá výletná loď, ale už tam nebola ani tá! Splašene som sa okolo seba obzerala, ale vtedy na mňa niečo skočilo a spadla som na zem.

Je tu ďalšia (krátka) kapitola! :D Tentokrát má len 500 slov, ale už to začína byť napínavejšie... Monika práve zistila, že jej rodičia zmizli. Čo myslíte, ako to nakoniec všetko dopadne? Píšte a hlasujte! :D

Sia