Modrá lagúna: Nový začiatok [SK]

24. kapitola

Ráno sa mi vôbec nechcelo vstávať. Ležala som v posteli, kým ma Sophie neposlala na raňajky.

Pri raňajkách po mne mama občas divne pokukovala. Neskôr prestala, ale opýtala sa ma: ,,V pohode?" Táto otázka ma nijako neprekvapila - počúvala som ju takmer každých 20 minút. Len som neisto prikývla. Lenže na mame bolo vidieť, že mi neverí.

Po raňajkách som chcela ísť do izby, ale otec mi povedal: ,,Obleč sa a niekam spolu pôjdeme." Tak to by ma zaujímalo, kam je to ,,niekam". ,,A kam?" opýtala som sa zvedavo. ,,Uvidíš. To bude prekvapenie." Povzdychla som si. Prekvapenia som mala rada, ale tentokrát som nechcela nikam ísť.

Vyšla som do izby a obliekla som si dlhé čierne tričko a krátke čierne legíny. Vyšla som pred dom, kde na mňa už čakal otec, ktorý bol opretý chrbtom o strechu auta. ,,Tak poď." povedal s milým úsmevom otec. Chcel si ruku položiť na moje rameno, ale ja som sa odtiahla a zastala som si pred dvere. ,,Nenastúpim, kým mi nepovieš, kam ideme." oznámila som rázne a založila som si ruky na hrudi. Otec sa zatváril nesúhlasne. ,,Nastupuj!" rozkázal. ,,Ne-..." chcela som celú vetu zopakovať, ale otec ma predbehol. ,,Povedal som! Nastupuj!" Naštvane som otvorila dvere a sadla som si do auta.

---

Prišli sme k akejsi veľkej bielej budove. To miesto som nepoznala, ale mala som z neho veľmi zlý pocit. Moje telo vždy vedelo, kedy som v nebezpečenstve. Keď som bola na nejakom mieste, ktoré som z celého srdca nenávidela, moje telo mi dalo signál.

Keď som nevystupovala, otec otvoril zadné dvere a výhražným hlasom povedal: ,,Vystúp, lebo ťa stadiaľ vytiahnem!" Jeho správanie som nechápala. Čím viac sme sa blížili k tomu miestu, kde sme boli teraz, tým viac bol naštvaný. Alebo ma chcel niekam nasilu dovliecť? Jeho správanie by tomu totiž mohlo nasvedčovať.

S povzdychom som vystúpila a otec zavrel dvere. ,,Poď..." Otec ma chytil okolo ramena.

Kráčali sme dlhou chodbou, ktorá bola natretá nabielo. Po oboch stranách bolo množstvo dverí. Nápisy som nečítala, len som zamyslená a so zrakom upretým do zeme kráčala vedľa otca.

Otec zastal pri akýchsi bielych dverách. Boli to úplne obyčajné biele dvere. Aj napriek tomu ma však desili. Mala som totiž pocit, že sa bude diať niečo zlé.

,,Tak toto malo byť to prekvapenie?" opýtala som sa tak trochu udiveným hlasom. Otec ma utíšil a zaklopal na dvere. Srdce mi búšilo ako šialené. Mala som strach z toho, čo bude nasledovať.

Dvere otvoril akýsi muž s tmavohnedými vlasmi. Bol vysoký a na sebe mal lekárske oblečenie. Konečne mi to došlo.

,,Dobrý deň. Som Martin, psychológ." povedal ten muž. Mal (aspoň pre mňa) nepríjemný hlas, ktorý vo mne vyvolával samé zlé pocity. ,,Marián, dobrý deň. Toto je moja 13-ročná dcéra, Monika." Naštvane som sa na otca pozrela, ale ten si ma ani nevšimol. Martin sa na mňa široko usmial. Ja som krátko úsmev opätovala a následne som sklopila pohľad. ,,Poď dnu." povedal Martin a naznačil mi hlavou, aby som vstúpila. ,,Bude lepšie, keď vy ostanete čakať tu." povedal Martin môjmu otcovi. V tej chvíli som prisahala, že keď stadiaľto odídeme, asi ho zabijem. Psychológovia - to bola moja nočná mora. Boli to... jednoducho som sa ich bála. To by vám malo stačiť.

Neochotne som vstúpila dnu. Miestnosť bola zariadená celkom pekne, ale mne to všetko naháňalo strach.

,,Sadni si." povedal Martin a poukázal na stoličku, ktorá bola neďaleko mňa. So strachom som si sadla. Aj Martin si sadol na svoju stoličku, ktorú mal rovno oproti tej mojej a prisunul sa na nej bližšie ku mne.

,,Pozri sa na mňa." povedal tichým hlasom Martin. Pozbierala som všetku svoju odvahu a zodvihla som zrak. ,,Sľúb mi, že so mnou budeš komunikovať a budeš mi hovoriť pravdu." Prikývla som. ,,Takže... trápi ťa niečo?" opýtal sa Martin. Nemusela som dlho rozmýšľať, čo ma trápi. To bolo predsa jasné: Alex! Teda... nie priamo on, ale skôr to, že som ho musela opustiť. Ale zase až tak vážne, aby ma otec doviezol k psychológovi, to nebolo! Bola som na neho neskutočne naštvaná. A na mamu tiež. Mala som totiž pocit, že to všetko zorganizovala ona.

,,No..." začala som veľmi neisto. ,,...keď... sme boli na dovolenke v Chorvátsku, tak som sa... stratila na ostrove, keď sme tam boli na výlete loďou. A tam som stretla jedného chlapca. Volal sa Alex. Bol odo mňa starší. Nasledujúce dni som potom strávila s ním. A..." Išlo to zo mňa ako z chlpatej deky. ,,Neboj sa, mne môžeš veriť." povedal Martin presvedčivým hlasom. ,,Čo sa stalo?" ,,... a po pár dňoch prišiel vrtuľník, aby nás zachránil. Ale Alex ostal na ostrove sám a ja som musela odísť..." Pri poslednej vete som sa rozplakala. ,,Milovala som ho." Martin ma upokojil. ,,Si z toho smutná, však?" So slzami v očiach som prikývla. ,,Teraz ma počúvaj." Zodvihla som k Martinovi zrak. ,,Bola náhodná láska. Ver mi, že by to nedopadlo dobre. Po čase by si sa s ním aj tak rozišla." ,,Tomu neverím! Alex bol skvelý!" odvrkla som. ,,Ale mala by si. Riešil som už veľa prípadov, kedy vznikla náhodná láska a nakoniec sa vždy dvojica rozišla. Mala by si na Alexa zabudnúť. Aj tak je veľká pravdepodobnosť, že ho už neuvidíš." Zamyslela som sa nad Martinovými slovami. V podstate mal pravdu, hoci som tomu nechcela veriť. Keďže Alex bol v Chorvátsku na opustenom ostrove a ja tu, v mojej rodnej krajine, bola šanca, že ho už nikdy v živote nestretnem.

Pomaly som sa upokojovala. ,,Sľúb mi, že na Alexa zabudneš a budeš odteraz robiť to, čo si zvykla robiť pred dovolenkou." ,,Sľubujem." odpovedala som tichým hlasom.

Martin ma vyviedol z miestnosti na chodbu, kde čakal otec. ,,Bude v poriadku." oznámil Martin môjmu otcovi. Otec sa na mňa na chvíľu zahľadel. Zdalo sa, že tomu neverí. Napokon sa s Martinom rozlúčili a šli sme domov.

---

Hneď vo dverách som mame položila nepríjemnú otázku namiesto pozdravu. ,,Zariadila si to ty?" opýtala som sa prísnym hlasom. Mama si povzdychla, vstala z gauča a podišla ku mne. ,,Potrebovala si to." oznámila mi nevinným hlasom. ,,Odpovedz mi!" zvýšila som na matku hlas. ,,Áno. Ale som presvedčená, že budeš v poriadku. Zabudneš na Alexa a všetko bude ako predtým." ,,Nič nebude ako predtým! Alex zmenil môj život! Ale ty to asi pochopiť nedokážeš, však?" ,,Ale až také vážne, aby si ma poslala k psychológovi, to nebolo!" dodala som po chvíli. ,,Ja som s tým nesúhlasil, ak by si chcela..." ,,Nechcem vedieť nič!" odvrkla som protivne a vybehla som do svojej izby. Ešte som stihla započuť mamin hlas. ,,Monika!" Potom som zmizla za hnedými dverami mojej izby.

Tam som sa zvalila na posteľ. Myšlienkami som bola stále na ostrove. Nedokázala som pochopiť, ako mi to Alex mohol urobiť. No necítila som hnev, len smútok a lásku. Na upokojenie a zabudnutie som potrebovala čas. Obrátila som sa na brucho a premýšľala som o našich spoločných zážitkoch. Akoby som tam na ostrove naberala novú energiu a tu, na pevnej zemi, som ju strácala. Nechápala som to. No potom mi došlo, že práve Alex bol zdrojom tej energie a vždy keď som bola s ním, cítila som sa šťastná a vyrovnaná. A tu som sa cítila tak ponižujúco. Už len preto, že v škole som nebola dvakrát obľúbená pre moju povahu. V našej škole boli však samí blbci. Teda aspoň podľa môjho názoru. V triede som si však našla pár dobrých priateľov, ktorým môžem veriť a som im za všetko vďačná.

Vzala som mobil a napísala som Emme správu.

Čau, Emma.
Ak môžeš, poď von.
Budem ťa čakať v parku.
Monika

Povedala som si, že bude najlepšie, keď sa so svojimi pocitmi zverím osobe, ktorej skutočne verím. S mobilom v ruke som vstala z postele a zbehla som dolu schodmi. Mama sa ma hneď opýtala: ,,Kam ideš?" Zastala som a otočila som sa na mamu. ,,Za Emmou." Čakala som na odpoveď. ,,Preboha, snáď mi nezakáže sa ešte aj stretávať so svojou kamarátkou?!" pýtala som sa samej seba. Mama si ma chvíľu premeriavala svojím pohľadom. Otec jej naznačil, aby ma pustila. ,,Tak choď. Ale do piatej nech si doma!" S povzdychnutím som prevrátila oči a vyšla som z domu. Chápala som, že sa mama o mňa bojí, ale tu som doma. Tu poznám prostredie a ľudí, ktorí tu žijú. Nemá sa mi čo stať. Ale to som si len myslela.