Bad Intentions ✔

14-Podpora

Jacob

Počúval som každé slovo, je to akoby som videl jej druhú tvár. V noci bola bláznivá, slobodná a neriešiac zákony alebo nejaké príkazy ale teraz sedela ako kôpka nešťastia. Ako je vlastne možné že štát ju nechá bez akejkoľvek finančnej podpory.

,,Pôjdeš si pre ich veci?" 

,,Je to to posledné čo mi po nich zostalo a ďalšie tri roky budem čakať kým ma znova pustia domov. Takže odpovedať na tvoju otázku- áno." 

,,Keď chceš môžem ísť s tebou, ako podpora." navrhol som.

,,Nie to nie, nechcem ťa zaťažovať, určite máš svoje plány." 

,,Nie, idem pre auto a za pätnásť minút som tu dobre?" spýtal som sa ale už som bol na polceste k dverám.

Zabuchol som dvere a rýchlejším krokom išiel domou, bohužiaľ toto je môj domou. Jediné miesto kde som žil celých dvadsaťštyri rokov, takže celý môj život.

Prešiel som cez novú várku prázdnych fliaš k sebe do izby, otvoril si okno a schmatol kľúče od auta, skôr ako som za sebou zabuchol dvere otočil som sa k obývačke.

,,Vyvetraj tu, ja tu budem spať." skríkol som aby so sa uistil že ma bude počuť.

,,Vyvetraj si sám, nie som tvoja slúžka."

,,Ty si moja matka." skríkol som a zabuchol za sebou dvere. 

Naskočil som do auta a dúfal, že tá stará kraksňa naskočí. Prvý pokus nič, druhý nič. Do tretice všetko dobré, prosím.  Ano, yess, preradil som a konečne sa pohol.

Za necelé tri minúty som už stál pred jej domom, zatrúbil som a oprel sa. Chvíľu som na ňu čakal ale potom nastúpila so smutným úsmevom. 

Cesta bola tichá, ani rádio nehralo ono totižto nehrá vôbec. Sledoval som cestu a riadil sa jej inštrukciami, ideme k jej domu.  Načiahol som sa po jej ruke a obalil ju tou mojou. ,,Neboj, bude to v pohode." povedal som a otočil sa na ňu a hneď naspäť na vozovku. 

Iba sa pousmiala s pozrela sa na naše ruky položené na jej stehne. Stiahol som ruku na volant a odkašlal si, nastala trochu napätá situácia. Pozerala sa von oknom a ja na cestu.

,,Tu zastav." povedala a ja som urobil ako povedala. Nečakala na mňa a ihneď vystúpila.

Vonku si podala ruky s nejakým policajtom a mužom v obleku, vystúpil som a postavil sa pri ňu.

,,Pripravená?" spýtal sa ten policajt.

,,Nie ale poďme na to." 

Otvorili sa dvere do obrovského domu, policajt jej ešte niečo povedal a potom sa za nami zavreli dvere. Bolo tu chladno akoby to roky nebolo obývané. Pohľadom som prechádzal po celom priestore, veľké točité schodisko, na pravo kuchyňa na ľavo obývačka.

Prešla do obývačky, všade boli fotky a skoro na každej mala inú farbu vlasov ale zaujala ma jedna. Bola na nej ona s obrovskou trofejou a úsmevom na tvári. 

,,Kedy to bolo?" spýtal som sa a ukázal na fotku.

,,Pred rokom, moje najväčšie ocenenie, rok som trénovala na tú súťaž." smutne povedala ale v očiach mala iskry akoby spomínala.

,,Bola si gymnastka?" spýtal som, prikývla a venovala sa baleniu ostatných fotiek. ,,Takže preto si nemala problém preskočiť ten dvojmetrový plot, ktorý som musel ja obísť." 

,,To bolo to najmenej." 

Za necelú hodinu mala už všetko pobalené, pomohol som jej s taškami, pri dverách ešte stále stáli tí dvaja, znova si s nimi podala ruky a otočila sa na policajta.

,,Andy, ďakujem že si mi nechal súkromie." 

,,Maličkosť, keď budeš čokoľvek potrebovať obráť sa na mňa zariadim aj nemožné." povedal a hneď na to naskočila do auta.