Ghost boy

12.

Alex

Ani sa to nezdá a už je za chvíľku večer.S Charliem sme prekecali celý ten čas.Bolo mi s ním dobre.Dokonca sme boli pozrieť aj Samy v nemocnici.Úplne sme sa dnes odviazali.
-,,Počuj...Čo tak si spraviť taký menší výlet?"
Keď počul slovo výlet striaslo ho.
-,,Neviem či je to najlepší nápad."
-,,Tak to nenazvyme výlet.Zoberiem ťa na najkrajšie miesto v Roselane. Nieje to ďaleko." nenechala som sa odradiť.
-,,Fajn,fajn..." nakoniec ustúpil.
-,,Yeas!Dúfam že máš kondičku."
-,,Tak o tom nepochybuj."
,,Fajn. Poďme."
Išla som prvá a hneď za mnou Charlie.

Kráčali sme dlho do kopca cez krásny les.
-,,Kriste pane ešte ako dlho?" zastonal.
-,,Nebodaj máš dosť?"
-,,Dúfam že to bude stať za to!"
-,,Ver že áno!" dopovedala som a pokračovali ďalej v ceste.
-,,Už len kúsok." povedala som po chvíľke ticha.
-,,Konečne." Víťazoslávne zahlásil a ďalej šlapal.

-,,Teraz zavri oči!" rozkázala som mu,ruky mu dala cez oči a opatrne ho navigovala.
-,,Dobre teraz stoj." Zložila som ruky a tým sa mu naskytol nádherný pohľad na celý Roselan.
-,,Fíha!Nevedel som že takéto miesto tu je." povedal s úžasom.
-,,Sem chodievam často.Tu sa najlepšie odreagujem." Sadla som si na zábradlie ktoré tam bolo kvôli bezpečnosti.Charlie tam ešte chvíľu stál a potom si prisadol ku mne.V tichosti sme tam sedeli a pozorovali západ slnka.
-,,Nemali by sme už ísť?" opýtal sa trochu ustráchane.
-,,Nie,ešte nie.Počkáme na hviezdy."
-,,Vážne?"
Neodpovedala som mu.Iba som sa usmievala.
-,,Ty si neuveriteľná." zahlásil a tiež sa usmieval.
Oh...jeho úsmev bol krásny.On bol krásny...Kriste pane Alex spamätaj sa!Musíš mu pomôcť a nie sa zamilovať!
-,,Je tu tak krásne." prerušila som rýchlo moje myšlienky.
-,,To máš pravdu." Stále sa usmieval.Vyzeral že je šťastný ale obaja sme vedeli že určite nieje.
-,,Vieš...ešte s nikým som si tak nerozumela ako s tebou.Pravdu povediac som rada že som ťa stretla."
Chvíľku na mňa len tak pozeral.
-,,No ani ja som si tak dobre s nikým nerozumel.A popravde dievča som za kamarátku ešte nikdy nemal."
-,,Ohh...to mi malo zalichotiť?" povedala som so smiechom.
-,,Určite áno."
-,,Tak aby ti nebolo smutno ja som ešte ani kamaráta nemala pokiaľ sa neráta Jack." Môj úsmev sa pomaly strácal z tváre.
Charlie sa k tomu nevyjadroval iba prišiel ku mne a silno ma objal.Bola som rada v jeho náruči...ani sama neviem prečo.Konečne viem že mám niekoho na kom mi záleží a komu sa môžem zdôveriť.