Ghost boy

36. Rodičia- časť ||

Alex

Ocitla som sa vo veľkej chodbe.Naokolo boli samé obrazy.Nestihla som si ich všetky pozrieť.Je to tu pekne zariadené.
-,,Poď Alex." Vyzvala ma a postúpili sme do ďalšej miestnosti.Pravdepodobne obývačka.Je moderná a veľmi vkusná.
-,,Úprimne som prekvapená že si ma našla.Dúfala som že ma vyhľadáš.Možno mi teraz veľa vecí vyčítaš a určite sa pýtaš prečo som spravila to čo som spravila.Všetko ti poviem.Ale ešte musíš počkať.Bože som taká šťastná že ťa vidím.Si nádherná." Hovorila a oči sa jej začali napĺňať slzami.
-,,Sadni si,urob si pohodlie a ja urobim čaj." Usadila ma na pohodlnný gauč.
Len tak som sedela a pozerala do blbá.Neskôr ma zaujali fotky nad obrovskou telkou. Vstala som a podišla k nim.Na fotkách boli ľudia čo som v živote nevidela no zdali sa mi povedomí.Prišla som až k fotke kde bola žena čo je pravdepodobne moja matka a usmievala sa.Na rukách držala dve perinky a v nich boli zababušé deti.Ta fotka ma dostala a ja som sa rozplakala.Zrazu vošiel do miestnosti nejaký chlap.
-,,Ehm...Pardon." Povedala som a utrela si slzy.
-,,Oh.Denis.Stalo sa niečo neuveriteľné." Povedala žena za ním a prišla ku mne.
-,,Denis toto je Alex.Presne tá Alex čo nám toľko rokov chýbala." Mužovi sa otvorili ústa dokorán a podišiel aj on ku mne.
-,,Ja neverím." Povedal fascinovane a pohladil ma po tvári.Jeho drsné ruky mi spôsobili zimomriavky no srde mi plesalo radosťou.Pocítila som nejaké zvláštne teplo aké nikdy pred tým.
-,,Bože ja som ti zabudla povedať moje meno.Som Claudia." Pozrela som na ňu a usmiala sa. Claudia a Denis.Mama a otec.Nikdy v živote som tak nikomu nepovedala.Je to divné.
-,,Je ti tak moc podobná." Hovoril ešte stále prekvapený muž.Teda Denis.
Znova som sa usmiala.
-,,Poď si sadnúť musíme sa porozprávať." Ukázala smerom na gauč.Kývla som hlavou na súhlas.
-,,Denis,necháš nás prosím osamote?" Poprosila ho no on odporoval.
-,,Nebol som so svojou dcérou 16 rokov.Nenechám vás osamote.Aj ja mám mnoho otázok.Chcem počuť o čom sa budete baviť."
-,,Ako chceš." Posadili sme sa na gauč a ja som si odpila z čaju čo doniesla Claudia.
-,,Tak Alex o čom sa chceš ako prvé baviť?" Pozrela som von oknom.Bola už úplná tma.
-,,Prečo?Prečo ste nás dali preč?"
-,,Vieš,keď sme zistili že čakáme dieťa boli sme šťastní.No problém bol že sme nemali peniaze.A keď nám povedali že sú to dvojičky nebola to už sranda.No preč sme vás dať nechceli.Moja mama...ona za to všetko môže...Tvoj otec si našiel dobre platenú robotu a jeho mama nám pomáhala.Našla som si aj ja robotu aby som mohla mať materskú. Konečne sa nám darilo.Kúpili sme dom,mali peniaze a už sme len čakali kedy prídete na svet..." odmlčala sa a utrela si slzy.
-,,Konečne nastal ten deň.Boli ste krásne.Všetko bolo super a všetci sa vám tešili až na moju mamu.Tá bola proti tomu aby som mala deti tu s Denisom.Keďže som ju neposlúchla a vydala sa zaňho,rozhodla sa mi to neodpustiť.Jednoducho ma vydedila a sľúbila mi že mi to len tak neprejde.A tak sa aj stalo.Neviem ako sa jej to podarilo ale dala vás do domova.Boli sme na súde,snažili sa vás dostať späť no neúspešne.Nemali sme ani tušenie kde by ste mohli byť.Nevedeli sme či vôbec žijete.Ta striga to dokázala nejako zamaskovať...Moc ma to mrzí.Alex snažili sme sa.Uverili by sme tomu že ste mŕtve keby neboli tie sny...."
Keď dokončila svoj monológ neverila som.Slzy mi začali stekať a ja som ich nedokázala zastaviť.Vtom som si všimla že neplačem sama.Plakali sme všetci.Vyzeralo to ako z nejakého filmu,no bola to skutočnosť.
-,,Ako ste vedeli že žijeme?"
-,,Ako si vedela že ma máš nájsť?" Usmiala sa a čakala kedy na to prídem.
-,,Takže ty.....ty si tá žena.Ja...ja tomu nechápem.Ako?"
-,,Povedzme že je to taká schopnosť.Dokážu to niektorí ľudia.Akoby som to nazvala.Dajme tomu že sa môžu dostať do iných snov.Túto schopnosť si po mne zdedila.Neviem ako ale nejako som ťa vyhľadala.Bola som si istá že si to ty.Prostredníctvom sna som ti dala vedieť nech ma nájdeš."
-,,Wow!Takže ja mam schopnosť sa dostať do iných snov?"
-,,Uhm..." Kývla hlavou a ja som sa od ucha k uchu usmiala.
-,,Dúfam že tu aj ostaneš spať." Povedal Denis.
-,,Ak by som mohla rada." Usmiala som sa naňho.
-,,To bude fakt super!Mohol by som ťa objať?" Zlato sa opýtal a dokorán otvoril svoju náruč.
-,,Ohh samozrejme." Usmiala som sa ešte viac a hodila sa mu do náručia.Tak dobre som sa ešte nikdy necítila.Láska ktorá prúdila mojím telom ma zahriala.Bolo to iné objatie.Nie také ako keď objímam Kristin alebo Charlieho.
-,,Tak moc ste nám chýbali.Škoda že neprišla aj Kristin." Zastonal.
-,,Vieš,ty už keď si bola malinká vyzerala si ako tvoja matka.Aj Kristin mala jej oči no neboli také ako tie tvoje.Už keď ste boli malinké ste sa tak moc podobali ale pritom ste boli úplne iné." Usmieval sa a ja som sa rozplakala.Pomyslela som si aké by to bolo super keby sme vyrastali s nimi.Všetko by bolo iné.
-,,No ták...dievčatko moje neplač." Utešovala ma Claudia a silno ma objala.Znovu som pocítila tú lásku.
-,,A Kristin sa má ako?" Prehovorila do ticha.
-,,Chcela so ísť sama...totiž aj ja by som vam mala niečo povedať."
-,,Povedz."
-,,Tak kde začnem...Neviem to vysvetliť,proste vidím človeka.A vidím ho iba ja.Nikdo iný..." Stručne som im to povedala.
-,,Úplne chápem.Presne to som aj ja zažívala.Ja som videla všetkých duchov a už mi z toho hrabalo.Potom mi pomohla jedna žena.Odvtedy mám pokoj.Dúfam že sa to nebude stupňovať..." Odpovedala so strachom.
-,,A rozumiete si aspoň?"
-,,Áno.Charlie je super.Chápe ma.A ja mu pomáham. Izzy povedala že sa mu dá pomôcť,že nezomrel.Tak sa snažíme nájsť jeho telo.Jedinú vec vďaka ktorej máme aspoň nejakú nádej sú moje sny." Ani neviem prečo im to hovorím.Vlastne viem,sú to moji rodičia.
-,,Pomôžem vám ako budem môcť.No na dnes toho bolo už celkom dosť.Som šťastná že mám moje aspoň jedno dievčatko doma.Nechceš si ísť ľahnúť?" Ponúkla a ja som kývla.
-,,Ale!Najprv si dáme večeru čo ty na to?Prepáč ako som nejaká prehnaná...ale som taká šťastná a viem že už nedobehnem to zameškané.Ani to nijako neodčiním.Chcem ti povedať,hocikedy budete mať dvere tu otvorene a moc by ma tešilo keby ste sa sem nasťahovali.Viem že asi žiadam moc.Je to na vás či nás vôbec budete chcieť stretávať.Tak prosím aspoň jednú spoločnú večeru?"
-,,Pani Claudia...Claudia,matka...neviem ako vás mám volať a je to na mňa moc to hádam chápete.Samozrejme že sa s vami aspoň ja budem chcieť stretávať.Chcem spoznať mojich rodičov.S večerou súhlasim som moc hladná.Ešte som zvedavá ako moja mama varí." Usmiala som sa.
-,,Prosím hovor mi ako chceš len nie pani a nevykaj mi."
-,,A mne tak isto." Pridal sa do rozhovoru Denis.
-,,Asi je to pre teba neprirodzené preto ti necháme čas."
-,,Ďakujem.Poďme na tu večeru."
-,,Oh jasne drahá poď." Claudia ukázala smerom do kuchyne.Tá bola zladená do vintage štýlu.Celý dom bol prekrásny.Všade boli nejaké fotky.Mala som pocit že niektoré sú až po dva-tri krát.
-,,Ako chutila večera?"
-,,Mňam bola super."
-,,To ma teší." Usmiala sa a odpratala riad.
-,,Si unavená?"
-,,Áno rada by som sa odpratala do postele." Zívla som si.
-,,Dobre poď so mnou." Išla smerom ku schodom.Prešli sme cez schodisko a ocitli sme sa akoby v druhej chodbe.
-,,Toto celé malo byť iba vaše keď budete staršie. Spálňa mala byť dole a vrch by bol iba váš.Každá by ste mali svoju izbu.Alex,náš život má byť dokonalý.No keď sme vás stratili moc to bolelo.Nedalo sa zabudnúť a náš život sa zmenil.Tento dom ostal tak prázdny." Akonáhle dohovorila znova sa rozplakala.
-,,Teraz som tu,aspoň ja a sľubujem že ťa už neopustím mami." Šepla som a silno ju objala.
-,,Zlatíčko!" Vykríkla a objatie mi opätovala.
Po chvíľke sme sa pustili a utreli posledné zvyšky sĺz.
-,,Tak poď do svojej izby." Otvorila dvere a odprevadila ma.
-,,Vieš,ja som dúfala že sa vrátite.Môj materinský zmysel mi hovoril že nieste mŕtve.Aby som vás nejako mala pri sebe stále som vaše izby menila."
-,,Wow je krásna." Povedala som s úžasom.Posteľ bola asi dvakrát taká veľká akú som mala doteraz.Izba bola taká veľka ako moja a Kristin dokopy.Bolo to super vedieť že je len a len moja.
-,,Ďakujem." Poďakovala som sa.
-,,Keby si chcela v skrini sú úplne nové veci sa môžeš prezliecť.Dobrú noc dobre sa vyspi." Dala mi pusu na čelo a odišla.
-,,Dobrú noc a dobre sa vyspi." Tie slova ma potešili.Nikdy v živote mi ich nikto nepovedal.
-,,Ďakujem moc." Šepla som aj keď viem že ma už nepočuje.Prezliekla som sa a ľahla si.Na nočnom stolíku bola položená fotka.Chytila som ju a detailne som si ju prezrela.Bola na nej mama a otec.Pravdepodobne svadobná fotka.Otec jej dával pusu na čelo a z tej fotky je vidno akí sú šťastní.Fotku som si priložila ku srdcu a tak zaspala.

Ráno ma zobudila krásna vôňa šíriaca sa celým domom.Zbehla som dole smerom do kuchyne.
-,,Dobré ráno slniečko." Povedala mama ktorá stála pri hrncoch a robila raňajky.
-,,Dobré ráno." Pozdravil ma aj otec a odpil si z kávy.
-,,Ahojte." Usmiala som sa na nich a sadla si pri otca.Je to divé že ho tak volam pritom ho poznám len deň ale je predsa môj otec a snaží sa byť dobrý tak prečo nie?
-,,Ako si sa vyspala?" Spýtal sa a usmieval sa.Črty tváre mal rovnaké ako Kristin.Bola mu úplne podobná iba farbu oči mala inú.On má takú zelenú.Nevidela som ešte u nikoho takú peknú zeleno-šedú farbu očí.Kristin má modré ale ich tvar ma rovnaký ako otec.
-,,Tak ako nikdy.Asi najlepšie za môj život."
-,,To ma teší." Ozvala sa mama.
-,,Dúfam že lievance máš rada."
-,,Ešte som nedostala od nikoho raňajky."
-,,Tak to sa rýchlo zmení." Usmiala sa a dala predomňa tanier plný lievancov.
-,,Ďakujem moc." Vďačne som sa na ňu pozrela.
Po raňajkách sme si spoločne sadli do obývačky.
-,,Mala by som ísť ku Kristin." Povedala som.
-,,Ale určite sa vrátim.100% -ne." Doplnila som keď na mňa obaja smutne pozreli.
-,,Dobre zlatíčko.Tu máš moje číslo.A aj nejaké peniaze."
-,,Nie nie nemala si si robiť starosti."
-,,To niesu starosti." Vtisla mi do vlasov bozk a dala mi papierik s peniazmi.Ešte chvíľku sme sa rozprávali a potom som odišla.Nasadla som na autobus a so slzami opúšťala mesto kde som sa konečne cítila doma.

*Tak ešte dnes som stihla dať túto časť. Berete to ako náhradu. 2 časti za deň😊😊*