Ghost boy

42.

Alex

Stále som mala pred očami ako chudák Charlie padol.Mykalo mi kútikmi a mala som čo robiť aby som nevybuchla smiechom.Samozrejme mi nebolo všetko jedno keď tam ostal nehybne ležať.Stále mi nešla jedna vec do hlavy.
-,,Ako je možné že si do toho kameňa narazil?"Opýtala som sa.Bolo to zvláštne lebo sa nedokázal chytiť iných vecí,len tých mojich.Tak ako je možné že narazil na ten kameň keď nieje môj?
-,,Čo?Veď si to videla bežal som a...."
-,,Nepýtam sa ako si doňho narazil ale ako je to možné?" Prerušila som ho a znova mu položila otázku.
-,,Nechápem."
-,,Zamysli sa."
Po chvíľke čo rozmýšľal sa mu na tvári zjavil výraz,ktorý som nevedela identifikovať.
-,,Netuším.To môžme riešiť potom.Teraz je dôležitý ten kameň."
-,,Teraz je dôležité hlavne tvoje čelo."
-,,To je nepodstatné."
-,,Mne to je jedno,ako chceš." Ľahostajne som mykla plecami.
-,,Ale potom sa nesťažuj ako ťa to bolí." Mávol nad tým rukou a ďalej sa s hrčou na hlave nezaoberal.
Prišla som bližšie ku kameňu.Bol presne taký ako v tých snoch.Trochu vyšší odo mňa,starý a zarastený.Kedysi musel vyzerať naozaj nádherne.Vyzeralo to,že okolo celého kameňa boli kedysi dávno krídla.No teraz si ich tam vedela domyslieť iba silná predstavivosť.
-,,Je hrozne starý." Skonštatovala som.
-,,To písmo čo tam je ani nepoznám."
-,,Ani ja som nič také ešte nevidela."
-,,Zvláštne..." Chytila som sa jemne kameňa a prešla po nápise.

Damnum maximum mortis nostrae.Damnum absque amore est maximus ut moriatur.

Čo to môže znamenať?
Úplne na konci bolo napísané meno:
,,Drussila S."
-,,Myslíš že sa volala Drussila?" Prerušil Charlieho hlas moje myšlienky.
-,,Asi hej." Odpovedala som na otázku a ďalej študovala kameň.Nebol tam žiadny dátum narodenia ani úmrtia.
-,,Také meno som ešte nepočul.Existuje vôbec?"
-,,Charlie!Pane bože asi áno keď sa tak volala." Bol horší ako malé decko.Pýtal sa také hlúposti.
-,,Dobre dobre...Čo navrhuješ ďalej?"
-,,Môj návrh sa tebe páčiť nebude." Dopredu som to vedela.
-,,Fakt nieje iná možnosť iba ísť za tou bosorkou?" Opýtal sa mrzuto.Nemusel sa ani pýtať,presne vedel čo mam v pláne.
-,,Keď nám nepomôže ona tak ja neviem....zbehnem za ňou ty ísť nemusíš.Môžeš tu počkať a my prídeme sem."
-,,Úžasné..." Dolnú peru našpúlil a ja som sa zasmiala.
-,,No taaak....už sme tak blízko."
-,,Ja viem.Dobre dobre!Je mi to jedno.Ale nejdem s tebou do toho jej salónu." Nechal sa presvedčiť a sadol si na najbližší pník.
-,,Super tak ja idem pre Izzy. Hneď sme tu.Dúfam že nám pomôže."

Celkom rýchlo som sa dostala na námestie.Odtiaľ to bolo už len kúsok tak som pridala do kroku.
-,,Alex?" Opýtal sa niekto za mnou koho som dobre poznala a teraz nemala vôbec náladu sa s tou osobou rozprávať.Tvárila som sa že nepočujem.Ani som sa neobzrela.
-,,Alex!" Hlas sa približoval a nabral na intenzite.Nemala som na výber.S falošným úsmevom som sa otočila.
-,,Kristin....aké prekvapenie."
-,,Čo tu robíš?"
-,,Eh....nič?"
-,,Bože a čo to máš s lícom?"
-,,Kristin poď!" Zakričalo dievča za ňou.
-,,No tak ja pôjdem." Rýchlo som sa snažila zahovoriť jej otázku a chcela som sa pobrať na odchod, no znova ma zastavila.
-,,Alex,čo sa deje?Čo mi znova tajíš?"
-,,Kristin,pokiaľ viem je to moja vec.Musím s Charliem niečo vybaviť tak čo keby si ma prosím nezdržiavala a venovala sa tam...ehm...tvojim kamarátkam?" Pozrela som ponad jej plece.Neznášam jej kamarátky.Nejako neviem nájsť slová,ktorými by sa dali opísať.
-,,Máš nejaký problém?" Ozvala sa jedna z nich.
-,,Hej tvoju existenciu." Zašomrala som si pre seba aby to nepočula.Nepotrebovala som vyvolávať nejaké hádky a tým strácať čas.
-,,Alex!Okamžite..."
-,,Okamžite čo?Ti mam povedať čo práve teraz idem robiť?Čo sa mi stalo?Kam idem?Kristin nie si moja matka!Tak sa tak prestaň chovať akoby si bola.Nebaví ma to už.Celkom bolo dobre keď sme mala každá na chvíľku vlastný život.Keď si ma neotravovala a nekontrovala ma furt.Nie som malé decko Kristin!Už sa do mňa nestaraj..." Ani som si neuvedomila ako hlasno kričím.Kristin na mňa pozerala a na tvári mala zlomený výraz.V očiach sa jej leskli slzy.Teraz by som asi mala ľutovať čo som povedala ale nieje to tak.Dosť sa mi uľavilo.
-,,Potrebovala si to?Teraz sa ti rozmaže dokonalý make-up." Trpko som sa na ňu usmiala,utrela jej slzu z líca a odišla.Tentokrát ma nezastavila.
Pokračovala som ďalej v ceste.No už bez dobrej nálady.
Ocitla som sa pred dverami,čo viedli k Izzy. Zdvorilo som zaklopala a vošla dnu.
-,,Ahoj drahá." Pozdravila ma.Keď som počula jej upokojujúci hlas hnev ma prešiel.Vdychovala som krásnu vôňu čo sa šírila všetkými miestnosťami.
-,,Ahoj Izzy."
-,,Čo ťa sem teraz privádza?A kde je chlapec?"
-,,Izzy už sa cítim blbo ako ťa vkuse otravujem..."
-,,Nie nie Alex.Neotravuješ.Ty ma nikdy nebudeš otravovať."
-,,Ďakujem Izzy moc si to vážim.Potrebujeme obrovskú pomoc.Bude to posledné o čo ťa budem žiadať."
-,,S čím pomoc?"
-,,Musíš ísť so mnou všetko ti poviem."
-,,Neviem či je to dobrý nápad."
Po chvíľke som ju presvedčila.
Cestou aby reč nestála,som jej povedala o tom ako sa dokážem pohybovať v snoch.
-,,Dievča moje,ja som vždy vedela že niečo v tebe je."
-,,Ako to myslíš?"
-,,Dokážeš sa dostať do snov.To nedokáže hoci kto."
-,,Hej no...zdedila som to po mame."
-,,Som šťastná že si našla svoju rodinu.Že to dobre dopadlo."
-,,Počkať.Ako vieš že to dobre dopadlo?" Izzy mi niekedy s týmto naháňala strach.
-,,Alex..."
-,,Dobre,nechcem to vedieť." Zasmiala som sa a spolu so mnou aj Izzy.Vedela mnoho vecí aj keď som jej to nepovedala.Má neskutočný dar.
-,,Tak o nich niečo povedz."
Usmiala som sa a vyrozprávala jej akí sú super,milí,dobrí a láskaví.Ako ma prijali.Ako sa tešili že ma vidia.Ako aj po rokoch ku mne cítili lásku ktorú som tak moc potrebovala.
-,,No a už sme skoro tam."
-,,Trochu som sa bála že ťa odmietnu.Nechcela som aby si tam išla.Nechcela som aby si bola sklamaná.Ale teraz som rada že som ťa nechala.Teší ma vidieť ťa šťastnú.Tvoji rodičia sú určite milí ľudia podľa tvojho rozprávania."
-,,Áno.Som hrozne rada.Konečne viem že ma má niekto skutočne rád."
-,,Dievča moje takto nehovor.Možno si to neuvedomuješ ale veľa ľudí okolo teba ťa ma rado."
Smutne som sa usmiala.
-,,Tých ľudí by som ani na jednej ruke nespočítala.Neriešme to je už minulosť.Môj život sa úplne zmenil za posledné mesiace.A ešte sa zmení.Verím tomu."
-,,Život sa mení stále drahá."
-,,Nemyslím.Doteraz to bolo stále to iste stereo. Decák,nová rodina,nová škola,nenávisť,ohováranie,hádky,problém,decák,nová rodina......a stále dokola.Povedz mi čo sa na tom za tie roky zmenilo?"
Očividne stratila slova.Izzy,ktorá vždy mala odpoveď na všetko bola teraz ticho.
-,,Ahoj Charlie." Pozdravila som trocha sklesnuto keď sme došli na miesto.
-,,Ahoj." Pozdravila ho aj Izzy.
-,,Stalo sa niečo?" Dokonale odignoroval Izzy prítomnosť.
-,,Nie prečo?" Silene som sa usmiala.
-,,Si nejaká smutná."
-,,Nie som."
-,,Nerada ruším váš rozhovor drahá ale načo si ma potrebovala?" Prerušila nás Izzy za čo som jej bola neskutočne vďačná.Charlie si niečo zašomral popod nos.
-,,Hovorí ti niečo,ehm no jak to povedať?Prechod medzi mŕtvymi a živými?"
-,,Áno viaže sa k tomu jeden príbeh.Už som o tom počula.Prečo?"
-,,A čo o tom vieš?"
-,,Alex drahá,je to iba rozprávka."
-,,Keby nie?"
-,,Prečo mám pocit že mi chceš niečo naznačiť?Tak hovor."
-,,Povedz jej to všetko." Vyzval ma Charlie a ja som kývla.
-,,Fajn,no kde začať?Bude to asi trocha na dlhšie tak sa posaď prosím." Sadla som si na malý pník a Izzy nasledovala môj pohyb hneď vedľa mňa.
-,,Všetko to začalo snami......" Povedala som jej o mojich snoch s kameňom.O žene teda mojej mame,ako som sa dostala k tej povesti a nakoniec o tom ako sa tu len tak zjavil ten kameň.
-,,....a potom tu bol ten kameň.Nikoho iného nepoznám kto by nám mohol pomôcť a vypočuť ma.Si naša jediná nádej dá sa povedať."
-,,Ty mi tu chceš teraz povedať že tá rozprávka je skutočná?"
-,,Rozprávka,povesť,historka...každý to voláme inak.A áno je to pravda.Nehovorila by som ti to a nevolala by som ťa sem len tak."
-,,Týmto si ma dostala.Svet ma nikdy neprestane prekvapovať.Verím skoro všetkému.O tomto som počula a aj som tomu chvíľku verila ale akonáhle som sa dozvedela že nikto nikdy ten kameň nenašiel som na to aj zabudla.Vtipné že?Žena čo verí všetkému absolútnemu neuverí tomuto." Poslednú vetu si takmer zašepkala.Prišla bližšie a začala si dôkladne prezerať kameň.
-,,Hmm...je to staré písmo.Veľmi ťažké a veľa ľudí ani nevie že existovalo.Hovorí sa mu zakliaté písmo.Kedysi dávno ho používali vraj čarodejnice a obyčajní ľudia teda nemali k nemu prístup.Písali ním svoje tajné kúzla a recepty aby sa k tomu človek nedostal a nezneužil to.Aj o tom je veľa historiek.Trochu som sa o to písmo zaujímala no nepoznám ho moc dobre.Skúsim to preložiť no nič neručím a trochu to potrvá."
-,,Samozrejme necháme ti čas. Izzy som ti moc vďačná.Neviem čo by sme bez teba robili." Darovala som jej úsmev.
-,,Alex už mi toľko neďakuj.Pre teba vždy všetko urobím rada."Úsmev mi opätovala.
-,,Cením si to.Charlie poď." Potiahla som ho za rukáv.
-,,Kam?"
-,,Neviem ale necháme Izzy samú."
-,,No dobre." Neochotne sa postavil podľa čoho som zistila že sa mu nechcelo odísť.
-,,Kam ideme" Opýtal sa.
-,,Myslím že sa nemusíš pýtať.Teraz keď máme čas..."
-,,Alex mňa ta hlava nebolí."
-,,Že nie?" Uškrnula som sa a jemne sa dotkla jeho čela.
-,,Auu!" Precedil medzi zubami.
-,,Ideme k rieke!"Chystal sa znova niečo namietať keď som mu v tom zabránila.
-,,Aspoň sa prejdeme a zabijeme čas.Už sme to tu preskúmali celé a ak nepoznáš krajšie miesto ako je pri tej rieke...."
-,,Dobre,dobre,dobre.Vyhrala si.Aj tak by ma asi to ticho a ničnerobenie zabilo." Trochu oduto sa vydal na cestu.Víťazoslávne som sa uškrnula a predbehla ho.

*Ahojte☺️Máme tu novú časť čo hovoríte?Chcem vám len to povedať,že ten nápis je v latinčite. Keďže ma nič iné nenapadlo.Viem som hrooozne originálna😂😂*

Okej toto tu dopisujem dodatočne :D chcem len oznámiť že som začala príbeh opravovať postupne aby som toho nemala naraz moc😂😂Takže prebieha ÚPRAVA.