Ghost boy

41.

Charlie

Alex mi povedala toľko vecí naraz že som to nestíhal spracovať.
-,,Takže ten kameň?"
-,,Nájdeme len ak o ňom vieme tú ,,povesť,, či čo to je a ukáže sa nám iba keď ho potrebujeme."
-,,A potom...."
-,,Potom budeme mať možnosť niekoho oživiť."
-,,Takže?"
-,,Takže pokračujeme ďalej v hľadaní.Ešte počkať!"
-,,Čo ešte?"
-,,Ešte musíme preložiť to na tom kameni."
-,,A to ako dokážeme keď si hovorila že si nič také predtým nevidela?" So sklamaním som na ňu pozrel.
-,,To neviem."
Mykol som plecami.
Alex sa postavila z chladnej zeme.Pozrel som sa na jej líce.Začalo jej poriadne opúchať.Muselo to poriadne bolieť.
-,,Alex mala by si si dať na to niečo studené." Poznamenal som.
-,,A čo asi?Ale veď to je jedno..."
-,,Nie nieje!Neďaleko je taká malá riečka.Ideme tam a schladíš si to trocha." Neochotne prikývla.
-,,No aj tak by sme mali začať hľadať ten kameň." Protestovala.
-,,Najprv pôjdeme k rieke a potom sa do toho pustíme."
Cesta k rieke nebola dlhá.Nepamätal som si ju síce moc dobre ale trafili sme.
-,,Vyzerá to tu ako v nejakej rozprávke." Povedala Alex a ja som sa usmial.
-,,To máš pravdu."
Podal som jej ruku a pomohol jej sa dostať bližšie k vode tak,aby nepadla.
-,,Ďakujem." Poďakovala keď som ju pustil.Studenou vodou si schladila opuchnuté líce a zopárkrát zapišťala od bolesti.
-,,Charlie?"
-,,Hm?"
-,,Čo bude potom?"
-,,Kedy potom?" Vedel som presne čo myslela ale nevedel som odpovedať.
-,,Keď sa všetko vráti do normálu."
-,,Ja....ja neviem." Odpovedal som pravdivo.
-,,To sme dvaja.Ideme?"
-,,Už si v pohode?"
-,,Áno je to lepšie." Darovala mi vďačný úsmev.
-,,Tak kde začneme?" Úsmev som jej opätoval.
-,,Ako prvé sa vrátime na lúku.Musí to tam byť...jednoducho musí."
-,,Asi to nebude také jednoduché,že keď tam prídeme sa tam zjavý veľký kameň lebo sme už zúfali a potrebujeme ho že?" S malou nádejou som sa opýtal Alex.
-,,Hm myslím že nie ale predstava to je pekná."
-,,Škoda."
Vrátili sme sa znova na lúku.Tento raz sa mi zdala nejaká väčšia.
-,,Mám nápad!"Prerušila výkrikom ticho Alex.
-,,Aký?"
-,,Mohli by sme zájsť za Izzy."
-,,Čože?" Skoro som okoktavel. Načo by som mal chodiť za tou čarodejnicou?
-,,Veď ona vie o týchto veciach veľa.Mohla by nám pomôcť."
-,,No...skúsme si pomôcť najprv my a až potom by sme išli za ňou."
Po tejto vete ma Alex prepálila pohľadom.
-,,Fajn...ako myslíš...veď ty počkaj sa jej ku nohám doplazíš." Podľa úškrnu čo nahodila si to v hlave predstavila.
-,,To sa nestane." Žmurkol som na ňu a tým jej ilúzie zničil.
-,,Uvidíme."
-,,Radšej poďme...máme toho dosť."
-,,Znova sa rozdelíme?" Opýtala sa.
-,,Tak to bude rýchlejšie nie?"
-,,Hej...idem tým smerom je mi to sympatickejšie." Povedala a ukázala opačným smerom ako stála.
-,,Dobre tak ja si beriem druhú stranu." Nemal som na výber no neprekážalo mi to.
Nemal som ani tušenie ako mám hľadať.Stále som si to v hlave opakoval:
,,Musím vedieť povesť a musím ho potrebovať..."
Nikdy predtým som nič tak moc nepotreboval.Jediné čo mi ostávalo bolo veriť.
-,,Verím,verím,verím,verím.....Verím na ten príbeh.Že ten kameň existuje.Že je to všetko pravda a stalo sa to..." Opakoval som si nahlas stále dokola no nič.V tom som si spomenul na Alex slova:
,,...niečo nám uniká...."
-,,Čo ak na to ideme úplne zle?To by bolo predsa len jednoduché vypočuť si príbeh a uveriť tomu.Má to nejaký skrytý význam..." Pripadal som si hlúpo lebo som to hovoril len sám pre seba.Aj tak ma nikto nemohol počuť.
-,,Charlie mysli,mysli....no tak..."
Dlho som len tak chodil a rozmýšľal.
,,Vypočuť si povesť a veriť.Potom sa kameň ukáže."
Sadol som si na zem.
-,,Čo ak veriť neznamená veriť v povesť?" Položil som otázku no odpovede som sa nedočkal.
-,,Fajn skúsim to inak..."
Sklonil som hlavu do dlaní a vybavil si tie najkrajšie spomienky na Samy,otca,mamu,Alex...hej aj na Fúzika a mnoho dôležitých ľudí v mojom živote.
-,,Verím že sa Samy preberie a že budeme šťastní.Že mama s otcom budú na nás dávať pozor a ochraňovať nás.Verím že budem môcť moju malú sestričku ochraňovať a už nikdy nedopustím aby sa jej niečo stalo.Musí veriť že všetko dopadne dobre.Lebo keď nebudem mať vieru a nádej....tak by to bolo všetko zbytočné.Verím že raz budem môcť ako skutočný človek objať Alex a už nikdy ju nepustiť.Verím že budem môcť s ňou chodiť po uliciach,rozprávať sa,držať sa a bez blbých pohľadov na jej adresu.Verím že všetko bude dobre ak nie aj lepšie...."
Všetko som si predstavoval a nevnímal okolie okolo seba.Keď som otvoril oči dúfal som že sa ukáže ten kameň no nikde nebol.Znova sklamanie...
Smutne som sa vrátil na lúku.Pozrel som pred seba a rozhliadol sa po lúke.Stále som dúfal že tu bude.Nebol.
-,,Charlieeeee!" Zakričal hlas ktorý som dokonale poznal.Alex.Zľakol som sa že sa jej niečo stalo.Rozutekal som sa smerom odkiaľ hlas išiel.
-,,Alex kde si?"
Neodpovedala.Zmocnil sa ma ešte väčší strach a pridal som do tempa.Tak moc som sa sústredil na cestu pod nohami aby som nespadol,že som si nevšímal okolie.
Zrazu som do niečoho veľmi tvrdého hlavou narazil a cítil som ako ma odhodilo niekoľko metrov dozadu. Zatmelo sa mi pred očami.
-,,Charlie!Neopováž sa tie oči zavrieť." Moc dobre som nepočul čo mi hovorila.Stále som mal tmavo pred očami a pišťalo mi v ušiach.
-,,Charlie!!!Nie,nie,nie!!!Otvor tie oči!"
Po chvíľke sa mi začalo vyjasnievať.
-,,Kde?..."
-,,Pšššt."
Snažil som sa otvoriť oči a zaostriť. Keď sa mi to konečne podarilo uvidel som pred sebou Alex.
-,,Čo sa stalo?" Konečne skončilo aj to pískanie v ušiach.
-,,Ou to bude...bolieť?" Opýtala sa váhavo a k tomu sa zatvárila kyslo.
-,,Čo?"Nechápal som.Hrozne ma bolela hlava a mal som pocit že mi vybuchne.
-,,No," trochu sa zasmiala, ,,neviem kde si sa pozeral ale pred seba to nebolo."
-,,Čože?" Stále som nechápal.
-,,Našla som ten kameň.Ty si tak šialene utekal že si doňho narazil.Myslela som že sa zosype.Tak silno si narazil."
Chvíľku som to spracovával.A potom som si na všetko spomenul.Ako som bežal a bál sa o Alex a potom iba ten náraz a tmu.
-,,Ahaa už viem."
-,,Charlie dnes sme obaja označení." Zasmiala sa znova.
-,,Ako označení?"
-,,No ty budeš mať peknú hrču v strede čela a ja mám ešte krajšie líce."
Chytil som si čelo no hneď som to oľutoval.Hrozne to bolelo.
-,,Nejdeme to schladiť?" Opýtala sa Alex.
-,,Nie!" Postavil som sa a pozrel pred seba.Bol tam.Ten kameň on tam bol.
-,,Ako si ho našla?"
-,,Prešla som tadeto prisahám asi 3 krát a nebol tu.Keď som sa vracala skoro som aj ja doň narazila."
V hlave som sa pochválil a samoľúbo sa usmial.Bolo to tak ako som si myslel.
Nie veriť na povesť ale veriť v dobrú budúcnosť.Že sa naše najväčšie priania splnia.
-,,Konečne sa môžme posunúť ďalej." Bol som taký šťastný.Moc som si prial aby toto všetko skončilo.
-,,Hej ale aj tak pôjdeme k tej rieke!" Rázne prikázala Alex no ja som ju odignoroval. Hlava ma síce bolela ale ten kameň bol dôležitejší.

*Tak ahojtee❤️❤️blížime sa k rozuzleniu toho všetkého😂💘nebojte ešte dokonca si myslím že bude dosť častí.Uvidím😕No čo zatiaľ hovoríte?😍