Ghost boy

17.

Charlie

Je ráno. Paprsky slnečných lúčov dopadajú aj cez zastreté okno do izby.Otočil som sa smerom ku Alex.Ešte spí.V objatí drží Jacka a ten vyzerá spokojne.Nechcel som Alex zobudiť tak som ju chvíľku pozoroval.Kto vie čo sa jej sníva.Zrazu Jack začal triasť nohami čo Alex zobudilo.
-,,Pššššt moje..." utíšila ho a pohladkala .To zobudilo aj jeho.Pozrel na Alex a oblízal jej  celú tvár.Pousmial som sa.
-,,Heh aj tebe dobre ráno." Šepkala a vtiskla mu veľký bozk na pysk.
Ešte si nevšimla že som aj ja hore.
-,,Dobré ránko." Povedal som aby som upútal jej pozornosť.
-,,Jeej,dobré aj tebe." Trochu zaskočená sa otočila ku mne.
-,,Ako dlho si hore?"
-,,Chvíľu."
-,,Aha,fajn...ako znie dnešný plán?" So záujmom sa pýtala.
-,,No v prvom rade ideme pozrieť Samy.Potom by sme mohli zistiť ako sa zbavím tohto môjho ja. Nieje to zrovna dvakrát príjemné,že ma nikto nevidí."
-,,Ja som nikto?" Urazene povedala a zatvárila sa vážne.
-,,Tak som to nemyslel....Ty si pre mňa veľa,neviem čo by som robil keby som ťa nestretol." Trochu sa jej zjavila na tvári červeň.
-,,Tú vetu si mi povedal aspoň 3-krát."
-,,Ja viem." Široko som sa usmial.
-,,No dobre,včera si sa chcel niečo opýtať,tak teraz ti dávam možnosť."
Už som aj zabudol.Nechcel som to teraz vyťahovať.
-,,Ale prosím ťa ja už som aj zabudol čo som chcel."
Zamračila sa.
-,,Takže tvoja pamäť nieje asi moc najlepšia."
-,,No,to veru nie." Zaklamal som.Dobre si pamätám ,čo som sa chcel opýtať.
-,,Fajn,takže...chcem byť k tebe úprimná.Ten chalan.No nie takto,pamätáš si ako som ti hovorila, že nemám kamarátov a tak?Že som skôr taký samotársky typ?"
-,,Uhm..."
-,,No,nie vždy som bola taká."
Nechápavo som sa na ňu pozrel.
-,,Keď som žila v iných rodinách a stále prestupovala na iné školy,snažila som sa nájsť kamarátov.Ale kto by sa chcel baviť s adoptovaným deckom,nie bohatým a takým pekným,ako sú baby zo strednej?Po nejakom treťom pokuse som to vzdala.Odvtedy som samotárka, a s nikým nenadväzujem kontakt.Keď som prišla do tejto rodiny a prestúpila na školu, kde chodím,chovala som sa normálne ako aj inokedy.Čiže to znamenalo že som si sadla do lavice kde budem sama a s nikým nekomunikovala.Raz prišiel za mnou chalan menom Thomas.Nevedela som,ako sa mám chovať ,lebo nikto dovtedy so mnou dobrovoľne nehovoril."
Zastavila sa , aby nabrala kyslík.
-,,Hovoril že je ako ja,najradšej by bol keby mu dali všetci svätý pokoj.Neviem prečo prišiel za mnou.Proste prišiel.Odvtedy sme sa bavili stále.Bol to kamarát,čo mi ukázal význam toho slova.Bohužiaľ moje sprosté srdce ho len ako kamaráta brať nechcelo.Jak sa hovorí , srdcu nerozkážeš.Aj keď hlava protestovala a vnútri som bojovala so svojimi citmi, aj tak srdce vyhralo. Thomasovi som verila ako nikomu predtým.Dokonca viac ako mojej sestre.Tá vždy zapadla.Neviem ako je to možné.
Nakoniec,som mu povedala čo k nemu cítim.Dlho som to v sebe dusila a úprimne -bola som šťastná že to je zo mňa von.Ale bála som sa jeho reakcie.Ostala som prekvapená, keď mi povedal to isté.Bola som neskutočne šťastná.Vieš ako to býva v tých knihách alebo filmoch,vyznajú si lásku, a sú spolu šťastní....tak toto presne nebol ten prípad.Deň na to ako sme si po 3 rokoch ,,vyznali,,lásku, zmizol. Neprišiel do školy.Myslela som že je chorý ale on ani telefón nebral a neodpisoval na smsky .Po dvoch týždňoch čo som sa oňho bála mi napísal že sa odsťahovali.Neverila som tomu,nechcela som veriť.Zas a znova som nikoho nemala iba prázdnotu vo mne a zlomené srdce....chápeš on sa ani nerozlúčil.Nejako po mesiaci mi volala jeho mama.Kedže sme spolu mali dobrý vzťah , a sme si tikali,mala som jej číslo.Povedala mi, že Thomas je vo vážnom stave v nemocnici.Vraj ho nabral kamión , keď bol na bicykli.Chcela som ísť okamžite za ním aj keď som bola naňho naštvaná.No peniaze na letenku som nemala a Carmen by mi toľko nedala aj keď som ju prosila.Dva dni na to zomrel....A ja som nebola pri ňom.Presne to si dávam za chybu.Mala som byť s ním...Odmlčala sa a skončila svoj dlhý monológ.Po líci jej začali stekať slzy.
-,,Lepšie sa cítim keď naňho nemyslím." Dodala.
-,,Poď sem." Povedal som a otvoril náruč.Nič iné ma nenapadlo.Cítil som sa blbo.Ona vždy vedela čo mi ma povedať.
-,,Nieje to tvoja chyba,nemôžeš si to dávať za chybu
Nič nenamietala a hodila sa mi do náruče.

*Tak dnes kapitolka zas trochu z Alex života😅😅Chcela by som vedieť váš názor...či by sa vám páčilo napísať nejakú tu kapitolu z niekoho úplne iného pohľadu...a ešte rozmýšľam ako to všetko skombinujem😂😊Budem rada ak váš názor vyjadrite v komentári😂❤️LY💖*