Ghost boy

39.

Charlie

Zrazu bolo na mňa toho dosť.Alex,jej rodičia,Kristin,Samy a ďalšie ,,možno,, čo sa týkalo vrátenia do môjho tela.Toto všetko ma unavovalo už a mal som pocit že ma čoskoro vypne.No ako sa povedalo že ideme za Samy neváhal som.Vyšli sme na dvor kde Alex zobrala Jacka a rezkým krokom zamierili do nemocnice.Cestu tam by som zvládol a so zatvorenými očami.
-,,Takže Alex?Ešte dnes pôjdeme no tam....na tu chatu?" Prerušil som ticho ktoré panovalo už dlhú dobu.
-,,Mne to je jedno ako chceš ty.Cítiš sa na to dnes?"
Váhavo som mykol plecami.Totiž nerád tam chodím no zároveň to tam milujem.Mám tam moc krásnych spomienok,ktoré chcem mať ako dobré spomienky a nie tie smutné.Od otcovej smrti som tam bol dvakrát.Všetko čo tam je sú iba spomienky.
-,,Chcem to mať za sebou."
-,,Chápem.Nezájdeme medzitým ešte do parku?" Spýtala sa.
-,,Áno jasne."
-,,Fajn." Usmiala sa a nenápadne si podskočila.
Park sa ako každý rok zmenil na nepoznanie.Jeseň už vystriedala leto a tým aj prírodu sfarbila do všetkým odtieňov červenej,žltej a poprípade oranžovej.S jeseňou taktiež prišlo aj mierne ochladenie.
Sadli sme si na lavičku zapadanú lístím. Alex pustila Jacka voľne behať.Ten ako obyčajne sa rozbehol po miestnych veveričkách.
-,,Tie ho tu v láske nemajú." Povedal som a pousmial sa.Ani som si neuvedomil že som tú vetu vyslovil nahlas.
-,,Čo?" Opýtala sa Alex zarazene.
-,,Ehm no veveričky.Že oni nemajú moc radi Jacka." Chvíľku trvalo kým jej to docvaklo.
-,,Jaaaaj." Vydala hlasno zo seba a zasmiala sa.
-,,Charlie?" Po chvíľke na mňa pozrela.Jej hlas znel vážne,až tak že ma to priam desilo.
-,,Hm?"
-,,Neporozprávaš mi niečo o tvojej rodine?"
-,,Čo by si chcela počuť?" Snažil som sa tváriť nezaskočene ale myslím že sa mi to nedarilo.
-,,Ty vieš o mojich skoro všetko.Aj o adoptívnych aj biologických."
Váhavo som na ňu pozrel.No mala pravdu.Zaslúžila by si vedieť niečo viac.
-,,Tak ako som ti už dávnejšie spomínal boli sme super rodinka.Taká akú by chcel každý.Šťastní a stále usmiatí.Väčšinou som čas strávil s ockom.Jeho hobby bola práca s drevom.Často sme spolu vyrezávali nejeke zbytočnosti a tak...." Musel som sa pousmiať nad tými spomienkami.
-,,Otec niekedy pracoval hroooozne dlho.Býval často unavený no ja ako dieťa som si to neuvedomoval.Vždy aj keď bol na pokraji vyčerpania a najradšej by si ľahol a spal sa mi venoval.Nonstop som ho otravoval a on mi nikdy nepovedal nie.Mama mi každý večer čítala rozprávky.Bez nej by som asi nezaspal.Tak ako som rád s otcom vyrezával,s mamou som rád hral na klavíri.Bola v tom úžasná." Jedna neposlušná slza mi unikla.
-,,Musel si mať super detstvo."
-,,Áno bolo,dokým otec nezomrel.Ale potom prišiel nový člen rodiny a to Samy.Je mi jej hrozne ľúto.Ani nemala šancu spoznať tak úžasného človeka ako bol jej otec.Náš otec.A aj s mamou strávila hrozne málo času.Nezaslúžila si prísť o nich tak skoro."
-,,Charlie,raz jej budeš o nich rozprávať.A predsa má a bude mať po boku teba.Má obrovské šťastie že má takého brata." Darovala mi asi ten najkrajší úsmev aký mohla.
-,,Ďakujem." Šepol som a silno ju objal.Jej objatie je niečo neopísateľné. Vždy mám pocit akoby sa svet zastavil a boli by sme tu len my dvaja.Jej vôňa mi vždy udrie do nosa a ja ju zakaždým vdychujem akoby to bolo naposledy.
-,,Mali by sme ísť lebo skončia návštevné hodiny." Rýchlo sa pozrela na čas a postavila sa.
-,,Jaaack!Poď sem." Zacmukala a psisko pribehol takmer okamžite.Po ceste sa chcel rozbehnúť určite ešte po niekoľkých veveričkách ale určite si všimol Alex zabijacký pohľad.Nakoniec sa nechal pripnúť na vodítko a odišli sme smerom do nemocnice.Cesta nebola dlhá a my sme ju prešli v tichosti.
-,,Nechceš byť so Samy sám?" Pozrela na mňa popri privezovaní Jacka o kovovú tyč.
-,,Nie chcem aby si išla aj ty."
Nič nepovedala iba sa usmiala a vstúpila dnu.Automaticky zamierila k Samy do izby a potichu vošla dnu.
-,,Halo?" Zašepkala keď počula ako niekto s niečom šramotí.
-,,Dobrý deň pomôžem vám nejako?" Zdvorilo sa prihovorila sestrička.
-,,Oh pardon.Dobrý deň prišli...no teda prišla som pozrieť Samanthu."
-,,Aha chcete aby som zavolala doktora?"
-,,Boli by ste taká zlatá prosím?" Sladko sa na ňu usmiala.
-,,Samozrejme." Povedala sestrička a odišla z izby.
Samantha ležala ako obyčajne na lôžku.Stále sa jej stav zlepšoval a mne to robilo neskutočnú radosť.
-,,Ahoj princezná.Viem dlho som tu nebol.Mrzí ma to.Asi by som sa ti mal viac venovať keď to potrebuješ.Ale verím tomu že tu máš tu najlepšiu starostlivosť.Možno sa čoskoro všetko  zmení pokladik." Usmial som sa a po líci mi stiekla slza.
-,,Asi ma nepočuješ no aj to dúfam že sa čoskoro zmení.Musíš ešte chvíľku vydržať,bojovať tak ako doteraz."
-,,Ona je veľký bojovník." Alex podišla ku mne a chytila Samy za ruku.
-,,Hej.Má talent veď je predsa veliteľka." Povedal som a musel som sa zasmiať pri tej spomienke.

-,,Samy nechaj už toho kocúra!" Okríkol som ju.
-,,Nie Fúzik sa so mnou bude hrať a jemu to nevadí." Zamračila sa na mňa a ja som sa s ľútosťou pozrel na kocúra,ktorý sa márne snažil ujsť v detskom oblečení s cumľom na krku.
-,,Čo keby si si išla von kopať?" Navrhol som.
-,,Musím uspať Fúzika,pozri aký je unavený." Hodila ho do kočíka a tam ho priviazala aby nemohol ujsť.Zrazu sa za mnou objavila mama.
-,,Samy čo mu zase robíš?" Tentokrát sa zamračila na mamu a jej otázku ignorovala.
-,,Charlie!Máš zákaz dávať Samy živé darčeky dokým nebude mať najmenej 15.Bojím sa že ten kocúr skončí horšie než škrečok ktorého si jej taktiež doniesol.Nepamätáš si ako ho vyhodila z poschodia lebo ho pustila na ,,záchrannú misiu,, kde sa musel dostať letecky?" Vyčítala mi mama a ja som sa len smial.
-,,Čo je vtipné na tom že zabila škrečka?" Podráždene na mňa pozrela a z očí jej sršali blesky.
-,,Nič len to ako nakoniec Samy povedala že Pán John nebol na akciu dosť vycvičený a že aj tak bol v tíme najslabší." Viem nemalo by mi to byť vtipné ale to sa nedalo keď to povedalo malé štvorročné decko.
-,,No a čo?Veď bol nezvládol ani obyčajný let.Fúzik by to zvládol ale ten má iné povinnosti a musí práve teraz oddychovať."
-,,Fúzik?" Nechápavo sa pozrela mama.
-,,Veď sme sa dohodli že sa bude volať..."
-,,Nechaj ju a predsa Fúzik je zlaté nie?" Skočil som jej do reči.Mama len prevrátila očami a vrátila sa do kuchyne.
-,,Charlie?"
-,,Áno srdiečko?"
-,,Chceš sa pridať ako člen a skúsený bojovník do nášho tímu?"
-,,Prosím už nepozeraj toľko nezmyselných rozprávok.Čo keby si začala pozerať o princeznách niečo?"
-,,Blee....Veď ja som princezná ale pšššt to nemôže moja skupina vedieť.Vybuchol som do smiechu.
-,,A kto všetko je v tej skupine?"
-,,Ja ako veliteľka,čoskoro aj Fúzik a zvyšok poznáš." Ukázala na posteľ kde boli jej obľúbené hračky.
-,,Aha no pani veliteľka bude mi cťou."
Samy sa zasmiala a vybehla z izby.
-,,Mamííí ideme tancovááááť!!" Videl som ako si zobrala svoje oblečenie čo mala na balet a utekala za mamou.Rýchlo som využil príležitosť a kocúra čo bol pripnutý ku kočíku som pustil.
-,,Ona je inak naozaj super.Musíš to s ňou vydržať alebo sa jej vyhýbaj." Povedal som mu a poškrabkal ho na hlavičke.

-,,Inak to bol dobrý kocúr."
-,,Čo?" Alex na mňa s prekvapením a zároveň s vystrašením v očiach pozrela.
-,,Ale nič niekedy ti to porozprávam."
-,,Aha dobre." Trocha nedôveryhodne sa usmiala.
Vtom vošiel doktor.
-,,Dobrý deň slečna.Máte sa?"
-,,Dobrý ja fajn čo vy a Samy?"
-,,Ďakujem za opýtanie celkom to ujde a tuto princezná je na to super.Nebudem vás strašiť ani nič podobné.Darí sa jej a čoskoro by sme ju mohli zobudiť." Doktor sa usmial a ja som takmer od samej radosti nadskočil.
-,,Tak to je super.Ale prečo počujem vo vašom hlase trocha obavy?"
-,,No počujete dobre.Obávam sa že si nebude niektoré veci pamätať.A ešte sa obávam že by to psychický nemusela zvládnuť."
-,,Ako že si niektoré veci nebude pamätať."
-,,Takto vám to poviem.Mohla stratiť všetky spomienky alebo si len pamätať niektoré časti.Ako napríklad čo sa stalo pred dvoma rokmi a ďalej nič.Neviem či ma chápete.Samozrejme nič nieje isté možno bude úplne v poriadku."
Alex pozrela smerom ku mne.
-,,Nemám čo povedať..." Povedal som smutne a zadíval sa na Samy.
-,,Ona toho zvládla veľa.Bude to dobré." Sám som nejako nerozpoznal či hovorila ku mne alebo k doktorovi.
-,,Tak to je všetko z mojej strany budeme robiť čo je v našich silách.Nechám vás,dovidenia."
-,,Ďakujem moc.Dovidenia."
Doktor odišiel a my sme znova ostali osamote.
-,,To bude zlé ak si nič nebude pamätať."
-,,Neboj bude to dobré." Povzbudila ma Alex a chytila ma za rameno.
-,,Čo ak nie?"
-,,Musíš myslieť pozitívne.Musí to dobre dopadnúť."
-,,Čo ak si ma nebude pamätať?" Z hlasu mi bolo počuť zúfalstvo.
-,,Charlie prestaň!Všetko bude dobré.Ver mi."
Iba som kývol hlavou.Jednoducho mi došli slová.
Ešte chvíľku sme pobudli v nemocnici a potom sa vybrali späť domov.No teda ku Alex domov.

*Ahoooojte❤️❤️Po straaaaaašne dlhej dobe nová kapitola.Dúfam že ste ma ešte neopustili😂Viem dlho neboli nové časti ale pokúsim sa to zmeniť.Myslím že už by som to nemusela tak naťahovať a trochu veci urýchliť.
Ďakujem tým čo to so mnou stále vydržia a dúfam že budete až dokonca❤️💘ľúbim vás💋*