Upíria Láska

Nový školský rok

Ako každé ráno som sa zobudila celá spotená z tej istej nočnej mory. Sedela som na posteli a lapala dych. V sne som bola s chlapom, ktorého meno nepoznám, no mala som pocit, že sa mi nejakým čudným chorým spôsobom dostáva pod kožu. Nevedela som prečo sa ten sen dookola opakuje, nanajvýš so stálym desivým záverom. Akoby sa ma moja myseľ snažila varovať, ale pred čím? Nikdy som sa s tým mužom nestretla, ba ani nevidela. Nemám z toho dobrý pocit, no viem, že ak to niekomu poviem vysmeje ma. Možno by som mala zájsť za psychológom a poradiť sa s ním. Hoci si myslím, že je to len obyčajný sen a je zbytočné sa ním zaoberať. Sny máva, predsa každý, no nie? Unavene som si pretrela oči a vstala z postele. Tie nočné mory ma unavujú viac akoby som očakávala, ale dá sa s tým žiť. Prepotene tielko som hodila do koša na špinavé prádlo a vzala si zo skrine čisté veci. Vonku sa už ochladilo, keďže je jeseň a letné počasie už pomaly, ale iste odchádza. Nemala som vôbec náladu sa maľovať alebo vziať si topánky na vysokom podpätku, ale asi to neobídem, keďže je začiatok školského roka a patrí sa prísť do školy upravene. Problém bol, že som nikde nevedela nájsť svoju peňaženku, kde som mala všetky potrebné doklady do školy. Keby som si to bola pripravila pred tým, ako som šla včera do postele, nemusela by som to teraz riešiť. Pozrela som sa na hodiny v mojej izbe a zistila, že školský autobus o pár minút odchádza. Rýchlo som si do ruky vzala kefu a prečesala ňou svoje husté hnedé vlasy. Nechala som si ich rozpustené, no na ruku som si nasadila tenkú gumičku, ktorá sa zíde v prípade núdze. Opatrne som zišla schody a popritom sa pridržiavala zábradlia. Tie ihly na nohách mi nikdy pri chodení nerobili problém, ale to sa nedalo povedať o schádzaní dole po schodoch. Ako prvé som zabočila do kuchyne, kde ma moja mama už čakala s raňajkami na stole. Bola to skvelá žena, hoci veľa času trávila v práci, tak isto ako môj otec.

,,Mami prepáč, ale ja už nemôžem raňajkovať. O pár minút mi pôjde autobus," povedala som ospravedlňujúco.

,,Jasné zlatko aj ja sa ponáhľam. Dnes máme vo firme dôležité rokovanie." Zoširoka sa na mňa usmiala. Viem, že to pre ňu bolo dôležité, keďže na tom pracovala celé mesiace.

,,Mami, kde je otec?" spýtala som sa zvedavo. O takom čase len sedel za stolom a čítal noviny.

,,Išiel si zabehať, keďže chce začať zdravý životný štýl," povedala a odpila si zo svojej kávy.

,,Ešte ho to stále neprešlo?" schuti som sa zasmiala. Môj otec bol takýto celý život. Zdravá strava a pohyb boli pre neho prvoradé, no po sobáši s mojou mamou od toho nejako opustil, preto sa chcel opäť vrátiť do formy.

,,Nevidela si náhodou moju peňaženku?" načrtla som s nádejou, že o tom niečo vie.

,,Dobre, že vravíš. Videla som ju na stolíku v obývačke, tak som ti ju odložila do skrinky," pokývala s hlavou k miestu, kde sa mala nachádzať moja peňaženka. Rýchlo som ju otvorila a hodila do menšej kabely prevesenej cez moje plecia.

,,Už idem, mami. Ahoj!" zakričala som plným hlasom. Nemohla som čakať na odozvu a musela sa ponáhľať. Hneď, ako som otvorila vchodové dvere, stála tam moja najlepšia kamarátka E lis. Zvykli sme takto spolu chodievať každé ráno. Bývala s jej rodinou pár domov od toho môjho, preto sme sa priatelili už od detstva.

,,Čau," pozdravila som sa veselo. Popravde, moja nálada sa stále zlepšila, keď som bola v jej spoločnosti. Častokrát sme si vraveli, že sme spriaznene duše a smiali sa na tom.

,,Tak, čo ideme? Mali by sme sa ponáhľať ak ten autobus chceme stihnúť," povedala rozhodne. Drgla som do Elis a ona sa len usmiala a pokrútila hlavou. Vyzerala naozaj pekne a bolo vidieť, že vstala o takú hodinku skôr, aby sa prichystala. Bola pravý opak mňa, ktorá sa zobudila po najmenej troch budíkoch. Rýchlym krokom sme došli na autobusovú zastávku. Vydýchla som si, keď som videla, že dopravný prostriedok, ktorý nás mal odviezť do školy tu ešte nebol.

,,Viem, že sme sa ponáhľali, aby sme ho stihli, no mohli by sme ísť aj pešo. Odtiaľ je škola len pár metrov,"  povedala som prosebne. Nechcelo sa mi tu čakať a aj tak som vedela, že autobus bude určite preplnený.

,,Jasné ani mne sa tu nechce čakať," prikývla Elis na môj návrh.

Spolu sme sa pobrali do našej školy. Cesta nám ubehla rýchlejšie, už len z toho dôvodu, že sme sa stále rozprávali a na niečom smiali. Prišli sme pred školu a tam, ako inak hromada prvákov snažiaci nájsť svoju triedu. Tlačenica na každom rohu a to bol dôvod prečo som neznášala začiatky školského roka. Vždy to malo ten istý otrepaný scenár, hoci som si aj ja sama pamätala na moje začiatky na tejto škole. Cítila som sa úplne podobne ako teraz žiaci pobehujúci okolo mňa. Všetci boli zjavne v chaose a nevedeli kam skôr majú ísť. Nenápadne som si ich obzerala a hľadala medzi nimi niekoho koho by som poznala. Nepochádzala som z veľkomesta, no aj tak bolo pre mňa ťažšie zapamätať si tváre viacerých ľudí. Elis ma potiahla za ruku a odviedla k našej triednej. Pred dvomi rokmi som bola  taká rada, keď som sa dozvedela, že nás vybrali do tej istej triedy. V strede futbalového ihriska bolo malé pódium, na ktorom stál riaditeľ a niečo rozprával. Myslím, že ho nikto nepočúval, okrem nových prvákov, ktorým dával cenné rady. Po pár minútach sa všetci zobrali a kráčali dnu do školy. Elis som stratila z dohľadu pre množstvo ľudí predo mnou. Verila som, že je niekde v tom dave a nikde sa nepozabudla. No, aj pomedzi tých ľudí som uvidela osobu, ktorá mi bola povedomá, ale nevedela som odkiaľ. Skúsila som sa pozrieť opäť na to isté miesto, ale nikto tam už nestál. Trochu to vo mne vyvolalo nepríjemný pocit, ale nezaoberala som sa tým. Keď, som sa konečne rozhodla vrátiť späť do mojej triedy, tieň za mnou nezmizol. Naopak, každou minútou som cítila, že je bližšie pri mne. Srdce mi divoko bilo, keď sa cudzí obrys muža zastavil hneď za mnou. Na moju smolu sa pri mne nikto nenachádzal. Jeho ruky opatrne položil na moje boky a moje telo v tom momente strnulo. Niečo mi našepkávalo, že tento chlap je veľmi nebezpečný a neoplatí sa s ním zahrávať.

,,Čo odo mňa chceš? Prečo ma prenasleduješ?" opýtala som sa tichým hláskom. Hoci väčšinou sa tieto chodby hemžia študentmi, teraz tu nebol nikto, kto by mi pomohol. 

 ,,Ako inak, " Povedala som si v duchu sarkasticky. Jeho ruka sa z môjho boku presunula na môj chrbát, ktorý začal jemne hladkať. Privrela som oči od strachu, keď sa jeho dlaň znovu stretla s mojou pokožkou. Snažila som sa pohnúť a dostať sa odtiaľto preč, čo najskôr. No však, na moju smolu sa mi podarilo dosiahnuť presný opak. Ten chlap akoby vycítil, že sa snažím vytratiť a ovinul si jeho ruky okolo môjho pása. Najviac ma hnevalo, že som nevedela kto ten tajomný muž je, keďže som mu nevidela do tváre.

,,Nerob sa hlúpej Rose, nepristane ti to," povedal po chvíli ticha. Jeho hlas znel mlado, čo ma vystrašilo ešte viac. Ako ma môže s takou silou držať, keď znie ako moji spolužiaci?

,,Čože? Prepáčte, ale ja už musím ísť, budem mať z toho problémy u učiteľky."

,,Ach Rose, si taká hlúpa. Moje meno je Daniell a ty pôjdeš so mnou. Počula som ako posledné, keď som sa ponorila do čiernej tmy.

Ahojte, budem meniť prvé kapitoly tieto knihy, tak, ako som zmenila aj teraz túto. Dúfam, že sa Vám to bude páčiť.