Upíria Láska

Nočná návšteva

Zobudila som sa uprostred noci. Moja príčina zobudenia bola asi taká, že mi niekto dosť silne stláča môj driek. A ako som sa vôbec dostala do našej spálne? Pamätám si, že som naposledy bola v aute. No jasné! Môj "úžasný" manžel ma jednoducho musel preniesť. Nemohol ma zobudiť, keď som náhodou zaspala? Ale na čo sa vlastne pýtam je jasné, že nie. To by predsa nebol Daniell, že ? Ten si práve spokojne odfukoval a jeho ruka bola prehodená cez moje chudé brucho. Táto situácia sa mi vôbec nepáčila. Vzala som jeho ruku a dala ju opatrne na jeho vankúš. Nespokojne sa pomrvil a opäť bola jeho ruka položená cez moje brucho. Myslí to vážne? Presunula som sa ku kraju postele, kde už nemala jeho ruka dosah. Znova sa nespokojne pomrvil a začal hľadať moje telo. To sa mu však nepodarilo.
,, Rose kde si?" Ospalo sa opýtal no nevidel nikoho. Ani nemohol. Jeho hlasu som sa zľakla a preto som zletela na zem.
,, Au." Sykla som. Moju ruku som si buchla o konštrukciu postele. Moja nešikovnosť sa opäť prejavila.
,, Rose čo ti je?" Jeho hlava sa naklonila z postele a pozoravala ma.
,, Nič mi nie je, len som si trochu buchla ruku." Vyšplhala som sa opäť na posteľ a uložila sa na moju stranu. Daniell sa stiahol a prikryl sa svojou perinou. Jeho ruka sa vrátila na môj pás a prisunul si ma na jeho hruď. Snažila som sa dosťať z jeho silných rúk, no to sa mi nepodarilo. Daniell si ma ešte silnejšie pritiahol. Jediná moja možná opierka bola Daniellova hruď. Vážne som nechcela zaspávať s ním  takto, ale keď mi nedal na výber. Chcela som sa pohodlne vyspať, tak som si hlavu chtiac, nechtiac musela položiť na jeho hruď. Pokojne som zaspávala, no do izby niekto vtrhol.
,, Prečo nás budíte uprostred noci?" Daniell zvrieskol na nejakého muža v dverách. Nevidela som na jeho tvár vôbec. V izbe vládlo šero a hlboká tma, ktorá bola typická pre noc.
,, Vtrhol sem niekto. Zámok od hlavných dvier je vykrútený. Prehľadali sme všetky poschodia okrem vášho, pretože na vaše poschodie máme zakázané. Na spodných poschodiach sme nikoho nenašli. Čo je dosť zvláštné, pretože tu niekto musí byť. Ale boli by sme radi, ak by ste s nami prehľadali celý dom od prvého poschodia, až po to vaše. Sklonená hlava preukázala Daniellovi úctú, ktorú prejavil jeden zo sluhov. Vyslobodila som sa z Daniellovho zovretia a sadla si na posteľ. Sŕdce mi začalo biť dosť silno. Daniell si to všimol a položil mi ruku na stehno. Jemne ho pohladil a usmial sa.
,, Nikto ti neublíži." Odpovedal sebavedomo. Nahlas som sa rozosmiala, ale to on vôbec nechápal.
,, Čo ti je smiešné?"
,, To ako mi hovoríš, že mi nikto neublíži, no ty si tu ten čo mi ubližuje,ubližoval a bude ubližovať. Ty si to monštrum." Daniell mi strelil facku, ktorá dosť štípala. Slzy sa mi chceli drať von, no ja som im to nedovolila. Nemôžem sa tu rozplakať musím mu ukázať, že som silná.
,, Chcem byť lepší, no ty mi nedávaš na výber. Nemám na teba momentálne čas, takže musím riešiť niečo iné ako teba. A to s tou návštevou tvojej matky môžeš škrtnuť zo zoznamu vecí, ktoré urobíme. Myslel som, že vieš kde je tvoje miesto, no mýlil som sa. Za takéto správanie si nezaslúžiš ísť k nej." Dohovoril jeho monológ  a zmizmol z izby. Ako to myslí, že tam nepôjdeme? Nasľubuje mi hory doly a aj tak to neaplní. A to som si myslela, že on svoje sľuby plní. Započujem tlmené kroky na našom poschodí. Možno to je niekto zo sluhov. Daniell to nemôže byť, ten predsa odišiel dole po schodoch. Kto by ho nepočul. Určite vzbudil celý dom, no paradox je v tom, že všetci su hore a nespia a hľadajú niekoho, ani nevedia koho. Ale kto to potom je ? Sluhovia majú zákaz chodiť na naše poschodie.Dvere vedľa našej izby sa otvorili a následne zavreli. Počula som to. Niekto mieri k našim dverám. Kroky sa ozývali na chodbe, ale tesne pred našimi dverami úplne stíchli. Prezrádzali mi to otvárujúce dvere. Osoba zatočila kľúčom čo znamenalo, že nás zamkla.  Okamžite som vyskočila na nohy a zdrapila nočnú sklenenú lampu z nočného stolíka. Neznámy človek zasvietil svetlo na zapinači. Celá izba sa rozžiarila, no ja som na to musela privrieť oči, ktoré neboli zvyknuté na ostré svetlo. Keď si oči ako tak zvykli, tak som si dannú osobu začala premieravať. Stále som nevedela kto to je. Kukla na hlave mi nedala poznať či je to muž a či žena. No keď som zbadala oči, ktoré som tak dobre poznala. Na mojej tvári sa objavil široký úsmev a rozbehla som sa k dannej osobe.

Čo myslíte kto je tá neznáma osoba? Kľudne mi napíšte do komentára čo si myslíte. Teší ma, že tento príbeh, už videlo 2000 ľudí. Za čo som Vám nesmierne vďačná. Ďakujem Vám za všetko.😘