Zničil si tú, ktorou som bola, zničí ťa tá, ktorou budem (Harry Styles - SK)

♦ 2 ♦ - Vzal si mi to najcennejšie, čo som mala

Nenávidieť, je niekedy väčšia rozkoš, než milovať. - Aristofanes 

"Ježiš Lucas! Ty si ma vystrašíl!" skríkla som, keď som sa otočila a uvidela ho kráčať smerom ku mne. 

"Nechcel som ťa vystrašiť, prepáč mi to," previnilo sa usmial a roztvoril svoju náruč. Pevne som ho objala a vdychla do seba tú úžasnú vôňu z jeho trička. 

"Moment, čo ty tu robíš?" opýtala som sa so zvrašteným obočím. 

"Nemrač sa, nesekne ti to. A mimochodom, urobia sa ti vrásky," pousmial sa a kráčal smerom vpred.

"To ale nebola odpoveď na moju otázku," zastavila som sa a prezrela si ho. Vážne mu to dnes seklo. Svetlé úzke džínsy sa mu perfektne hodili k jeho bielemu tričku a riflovej košeli. 

"Aj tebe to dnes sekne."

"Čo?" 

"Za prvé: Vraví sa prosím a za druhé: vidím, ako sa na mňa pozeráš."

"Ha, ha, ha, veríš si." Ten ironický smiech som si nemohla odpustiť. 

"Ja vždy." Hrdo sa usmial. 

"A teraz tá odpoveď na moju otázku." 

"Tvoj otecko ma poslal, aby som ťa sledoval až k Hayley. Chcel mať istotu, že sa ti nič nestane." 

"Ten zradca!"

"Pochop to, bojí sa o teba a ja tiež. Tak už poď. O chvíľu sa zotmie a v noci sa tu dejú nie príliš pekné veci. Odprevadím ťa a vrátim sa." Potiahol ma za ruku a rýchlejším krokom sme prechádzali okolo tej starej mliekarne. Vyzerala vážne strašne. Porozbíjané okná a to všetko. Snažila som sa, stačiť mu, no v tých topánkach sa príliš rýchlo ísť nedalo. Ako tak teraz uvažujem, vlastne som mu vďačná, že poslal Lucasa, aby ma odprevadil. Sama by som to asi nezvládla a ušla späť domov. Niečo zašušťalo, akoby práve teraz niekto za mnou šiel. Obzrela som sa. Nikde nikto, asi sa mi to len zdálo. Nie, nezdalo, znovu som to počula. 

"Lucas, asi nás niekto sleduje," zakričala som naň s trasúcim sa hlasom. Zastavil sa a otočil. Prišiel ku mne a poobzeral sa dookola. 

"Ja nič nevidím," skonštatoval, keď sa mi opäť pozrel do očí. Určite z nich musel byť vidieť strach. 

"Ale ja som niečo počula." 

"Neboj sa, asi to bol len vietor, alebo nejaké zviera. Som tu s tebou, nemusíš sa báť." Ako dopovedal pritiahol si ma bližšie a obtočil jednu svoju ruku okolo môjho pásu. Tiež som sa k nemu natisla. Nie len od strachu, ale aj preto, lebo príjemne hrial. Stále, keď som sa k nemu pritisla silnejšie, cítila som na svojom boku tlak zbrane, ktorú mal za opaskom. Celé cestu sme mlčali, asi nám to tak obom pripadalo lepšie. Naše nohy sa zastavili až pred domom Hayley. 

"Prosím ťa, keď budeš chcieť ísť domov, tak mi zavolaj. Prídem po teba. Nechcem, aby si šla sama a ešte k tomu po tme a okolo tej továrne." 

"Lucas, ďakujem za odprevadenie a ešte porozmýšľam, či ti zavolám."

"Zavoláš mi! To nie je otázka, ale rozkaz! Bojím sa o teba."

"Tak dobre, ale neviem, kedy to bude."

"Počkám, budem čakať kľudne aj celú noc na tvoj telefonát. Neopi sa, ale zabav sa," pousmial sa. Vyslúžila som sa od neho malý bozk do vlasov na rozlúčku. 

"Zabavím, ahoj," zakričala som za ním a kráčala k dverám. Zazvonila som, ale asi som to ani nemusela robiť. Hudba hrala tak hlasno, až som sa na to vykašľala a jednoducho vošla. Párty sa ešte ani nezačala, ale bordel tu bol poriadny. Cestou do obývačky, kde som uvidela Hayley som si stihla všimnúť chalanov z našej školy, už nie vo veľmi triezvom stave.