Zničil si tú, ktorou som bola, zničí ťa tá, ktorou budem (Harry Styles - SK)

♦ 8 ♦ - "Si taká nádherná." "A ty si taký zlý."

Stojíme na rázcestí, v každej minúte, v každej hodine, každý deň sa rozhodujeme. Každé rozhodnutie je v súlade so súhrnom hodnôt, ktoré sme si vybrali, aby vládli nášmu životu. Keď si vyberáme tento súhrn hodnôt, vtedy robíme najväčšie rozhodnutie svojho života. - Benjamin Franklin

Pohľad Harryho

„Zase ty,“ odsekla a pretočila očami. Celú som si ju premeral pohľadom. Bola nádherná. Čo to vravím? Ona je nádherná!
“S dovolením, chcela by som prejsť. Môj priateľ na mňa čaká,“ povedala rýchlo a bez akejkoľvek emócie. Chcela sa prešmyknúť okolo mňa, no ja som jej ten plán trošičku prekazil.
“Nepočul si ma? Chcem ísť preč, tak mi uhni z cesty!“ Zaprela sa rukami do mojej hrude a myslela si, že so mnou pohne. Po chvíľke trápenia zložila svoje jemné ručičky z mojej hrude a založila si ich na prsiach.
“Lucas na mňa čaká, tak mi prosím ťa uhni z cesty.“
“A čo ak nie? Si žena, máš právo meškať, veď takto to robíte vždy, nie predsa?“ Nemohol som si odpustiť drzí úsmev. Ona je taká nádherná a hlavne sexi, keď sa čertí.
“Príde tu dolu a zabije ťa! Stačí, ak vykríknem a on sa tu objaví!“
“Vážne? Zaujímavý poznatok,“ uchechtol som sa nad myšlienkou, ako tu vpadne ten jej nagelovaný debil a pokúsi sa ma znovu udrieť. Nemyslím si, že by som to bol ja, kto by zomrel.
“Prečo potom nešiel s tebou sem dolu, keď sa o teba tak bojí? A k tomu, keď veľmi dobre vie, že tu sliedim ja?“ Pomaly som sa k nej približoval a ona cúvala.
“Byť na tvojom mieste, tak necúvam. Narazíš a už mi neujdeš,“ zasmial som sa nad tým, keď som videl, ako sa zozadu prilepila na chladničku. „Bohužiaľ, asi som ti to povedal neskoro.“ Zaprel som sa rukami o chladničku a pozrel jej do očí. Bol v nich strach. Ako ja milujem, keď sa ma dievča bojí. Prídem si sám sebe taký dominantný.
“Zlatko, neodpovedala si mi na otázku. Prečo nešiel s tebou?“ Pootvorila ústa, že už niečo povie a potom ich znovu zavrela a nasucho prehltla.
“Prečo mi to robíš?“
“Robím ti čo? Však sa ťa ani len nedotýkam,“ odpovedal som na jej otázku a naddvihol jedno obočie. „Ale ja sa ťa môžem dotknúť, ak chceš,“ dodal som a jednu svoju ruku som presunul na jej bok a tým si ju pritiahol bližšie k telu. Pustil som sa chladničky a druhou rukou som ju pohladil po tvári.
“Si taká nádherná,“ pošepkal som jej do uška a keď môj teplý dych narazil na jej ušný lalôčik, slabo sa striasla.
“A ty si taký zlý,“ zašepkala, ale ja som to počul.
“Ale no tak, myslel som si, že dievčatá majú radi zlých chlapcov.“ Stále som si ju jednou rukou držal pri tele a druhou jej odhrnul vlasy z krku. Špičkou nosa som jej prešiel pozdĺž krku, priamo po krčnej tepne a vdychoval tú úžasne sladkú vôňu. Svoje pery som prilepil na jej krk a vtisol jej tam jemný bozk. Keď sa jej pokožka dostala do kontaktu s mojimi perami, po celom tele sa jej vytvorila husia koža.
“Vidíš čo s tebou robím? Čo s tebou robia moje pery a dotyky?“ zašepkal som tak, aby ma počula len ona, aj keď tu nikto iný nebol.
“To so mnou robí strach z teba a nie tvoje dotyky. Bojím sa ťa,“ hovorila čím ďalej, tým slabšie.
“Prečo sa ma bojíš?“
“Pretože raz si mi už ublížil a bojím sa, že to urobíš znovu.“ Uvidel som, ako po jej líci stiekla slza.
“Čššt zlatíčko, neplač. Ako som ti ublížil?“
“Vzal si si to, čo ti nikdy patriť nemalo!“ zavrčala, ale v jej očiach bol stále vidieť strach.
“Veľmi sa ma bojíš?“
“Teba sa bojím viac, ako smrti! Pretože smrť sa objaví len raz a potom mám pokoj, ale ty! Ty sa môžeš objaviť znovu a zas mi ublížiť a potom zas a tak to môže ísť, až dokiaľ jeden z nás dvoch nezomrie!“ Hovorila bez akejkoľvek štipky emócií.
“Tak sa ťa opýtam len jednu vec zlatko. Vravela si, že ak zakričíš príde ten tvoj priateľ a zabije ma, tak prečo nekričíš?“ Nastalo ticho, ticho pred búrkou. Štvalo ma, že mi neodpovedala na otázku.
“Odpovedz mi! Prečo, nekričíš?!“ Teraz som už vrčal ja.
“Prečo? Chceš vedieť prečo? Ja sama neviem prečo!“
“Pozri sa, keď ty nepovieš ocinkovi a ani nikomu inému, kto ťa znásilnil, keď im nepovieš, že som to bol ja, tak ti dám pokoj.“
“Vážne?“ v jej hlase bola počuť nádej. Usmial som sa nad tým.
“Jasné, že nie! Ale, ak to niekomu cekneš, tak si ma neželaj. Toto čo som robil s tebou teraz, ešte nebolo nič, oproti tomu, čo ti urobiť ešte len môžem.“ Keď som dopovedal videl som, ako sa jej rozšírili zreničky. Podlomili sa jej kolená a ledva som ju stihol zachytiť. Inštinktívne omotala ruky okolo môjho krku a ja som ju pevne zvieral okolo pasu.
“Sorry, nechcel som ťa až tak vystrašiť, aby si sa mi tu hneď zrútila k zemi.“ Pozerali sme si priamo do očí. Naše tváre od seba delilo len niekoľko málo centimetrov. Ruky mala omotané okolo môjho krku, zreničky stále rozšírené a jej nádherne vykorenené pery boli pootvorené. Dýchanie mala zrýchlené a mám taký pocit, že počujem tlkot jej srdca proti hrudi.

Poznámka autorky: Takže, som tu s novým dielom. Úprimne? Toto som neplánovala, ale páči sa mi to a s touto časťou musím sa vám priznať, že som celkom spokojná. :) Vaše ohlasy a komentáre k minulému dielu ma vážne potešili a nakopli do písania. Budem vďačná, za každý váš vote a komentár. Neviete si ani predstaviť, ak chuť mám písať, keď vidím tie ohlasy. :3
Love you my darlings :* <3