Zničil si tú, ktorou som bola, zničí ťa tá, ktorou budem (Harry Styles - SK)

♦ 43 ♦ - Neznámy, dotyčný

"Ak je úžasná, tak to s ňou nebude ľahké. Pokiaľ je to s ňou ľahké, tak nie je úžasná. Pokiaľ za to stojí, tak to nevzdáš. Pokiaľ to vzdáš, tak za to nestojíš ty." - Bob Marley

Spoza tmavého skla som sledovala ako rýchlo sa vysoké betónové stĺpy zmenili na ešte vyššie mohutné stromy. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo mi mesto zmizlo z dohľadu. Sedela som vo veľkom čiernom Jeepe, ktorý mieril sama neviem kam. Zrazu som pocítila takú nepríjemnú ťažobu na hrudi. Prišlo mi ľúto, že som tam nechala otca samého. Pred rokmi prišiel o manželku, ktorú miloval a dnes už aj o dcéru. Myslím, že to nečakal, že tak skoro o mňa príde. No nemôžem za to. Chcel ma pripraviť o zmysel môjho života. Donútil ma, vybrať si. Či som si vybrala dobre? Neviem. Viem len jedno, Harryho milujem nadovšetko tu a teraz a o to, čo bude potom sa nestarám. Nie som už malé dieťa, dokážem sa o seba postarať aj sama a jediný, kto mi rozumie je Harry. Cítila som, ako mi po líci stiekla slza. Tak veľmi som sa ju snažila udržať na mieste, no ona si aj tak našla voľný spád po mojom líci dolu.
„Chceš sa vrátiť?" Opýtal sa ma a pevne zovrel moju ruku. Obrátila som k nemu svoj zrak a pousmiala sa. Hlavou som pokrútila na znak nesúhlasu.
„Nie. Chcem ostať s tebou, pretože ťa milujem." Odopol svoj bezpečnostný pás a posadil sa ešte bližšie ku mne. Oprela som si hlavu o jeho rameno a preplietla svoje prsty spolu s tými jeho. Túto ruku chcem držať vo svojej navždy. Auto rýchlo a nepozorovane zišlo z hlavnej cesty, ktorá viedla poza mesto a vybralo sa prašnou cestou smerom do lesa. Musím uznať, že táto cesta už bola menej pohodlná. Mňa však zabíjala zvedavosť. Prečo ideme tak hlboko do lesa? Idú len po niečo, alebo tam bude naša konečná zastávka a mňa tam čaká nový domov?
Je to domov a nádherný domov. Udivene som si obzerala veľkú zrubovú chatu, ku ktorej sme sa blížili. Čo veľkú? Bola priam obrovská, čím bližšie sme boli, tým bola väčšia. Charles zastavil pred ňou a Harry ma popichol, aby som vystúpila.
„Je nádherná." Nezmohla som sa na nič viac, iba na toto. Tak tu oni žijú? V tomto? Veď to je ako kráľovstvo.
„Som rád, že sa ti páči." Vravel Harry popritom, ako vyťahoval moje kufre z auta.
„A to si ju ešte nevidel zvnútra. Ani by si nepovedala, že tam žije šesť chlapov." Pridal sa Charles.

„Toto miesto je nádherné. Vravel si, že to nie je žiadna sláva, ale je to oveľa viac, ako sláva. Je to dokonalosť. Taký oddych od všetkého. Nádherná príroda, zvieratá, žiadny ľudia, pokoj. Máš šťastie, že tu bývaš. Je to lepšie, ako náš dom - z kameňa a plný chladu. Dokázala by som tu žiť až do smrti, spolu s tebou samozrejme."
„Som rád, že si si na toto prostredie rýchlo zvykla. Odteraz sa ho totiž tak ľahko nezbavíš. Je to tvoj nový domov. Náš domov a chcem, aby si tu bola so mnou šťastná."
„Ja som šťastná." Usmiala som sa a venovala mu sladký bozk na líčko. Pustila som jeho ruku a trošku si pobehla dopredu. Zdalo sa mi, že som videla srnu. Je tu tak nádherne. Stromy sú tu obrovské a je tu také ticho a pokoj. Vždy som si priala žiť v malom domčeku pri lese a teraz sa mi to splnilo. Nie som si istá, či počujem dobre, ale myslím, že počujem potok. Pridala som do kroku, aby som si overila, či počujem správne.
„Mia!" Zakričal na mňa Harry, ale ja som nereagovala. Stále viac a viac som sa ponáhľala za zvukom a keď už som skoro bola na mieste, niekto ma potiahol za ruku. Otočila som sa a bol to Harry. Vyzeral nahnevane, veľmi nahnevane.
„Harry, prepáč." Za pás si ma pritiahol k sebe a medzi prsty chytil moju brat. Nastavil mi tvár tak, aby som mu nedokázala uhnúť pohľadom a celý čas sledovala jeho dokonalé, smaragdové oči.
„Nemyslí si, že mi odteraz budeš pobehovať po lese, ako nejaká divožienka. Nikdy nevieš na čo , alebo koho tu môžeš naraziť. Musíš byť opatrná. Hocikde môžu byť pohodené aj pasce na zvieratá. Nechcem, aby si sa mi do nejakej chytila." Prehovoril rázne a perami sa oprel o moje čelo. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Cítila som vôňu borovice, počula zvuk žblnkotajúceho potoka a nádherný spev vtákov. Všetko to bolo ako z nádhernej rozprávky. Priala som si, aby to takto bolo už navždy, ale ešte nie je koniec.
„Chcem, aby už bol všetkému koniec a my sme tu mohli byť takto spolu, šťastní s naším malým pokladom. Nechcem sa už viac báť o teba, o seba o naše malé. Chcem, aby sme už mohli žiť pokojným životom." Zašepkala som mu do hrude a pevnejšie ho objala.
„Ani nevieš, ako veľmi si to tiež prajem. Lenže pri mne to takto nepôjde. Už raz som si svoju cestu vybral a aj keby som skončil, vždy by sa objavil niekto, kto by si chcel vyrovnať svoje staré účty. Nikdy som ani nepomyslel na to, že budem mať niekoho o koho sa budem báť viac, ako o svoj život. A zrazu si sa objavila ty a už mám dvoch anjelov, ktorých budem chrániť za každú cenu. Nebudeš mať pri mne život o akom si túžila, ale sľubujem, že vám nikdy nič nebude chýbať."
„Keď som s tebou nechýba mi nič. Základ je, že sme spolu a to kde a v akých podmienkach sa nachádzame, je nepodstatné." Venovala som mu láskavý úsmev a odtiahla sa od neho.
„Poď, ukážem ti, kde sme s chalanmi niekedy trénovali. Niekedy sme sa tam chodili vyblázniť, povystrájať. Inokedy, zas vyventilovať, keď sme mali zlosť. Nebol som tam už pekne dlho. Som zvedaví, čo z toho tam ostalo." Usmial sa, chytil moju ruku do svojej a spolu sme kráčali pomedzi stromy na vraj už neďaleké miesto. Cítila som, ako sa vo mne mieša zvedavosť, radosť, ale aj menší pocit strachu. Verila som však Harrymu. Vyrastal tu, určite vie, kam ideme a čo robí.
„Nikto iný okrem vás tam nechodil? Alebo sa vám stalo už aj také, že keď ste tam prišli, tak ste sa s niekým stretli?" Opýtala som sa, pretože som vážne nevedela, čo mám očakávať. Bála som sa, aby tam nebol aj niekto iný.
„Niekedy sa stalo, že tam boli aj chalani od vedľa. No, od vedľa ako od vedľa..." odmlčal sa a ja som čakala čo povie. „Chodili tu aj chlapci z ulíc len tak si povystrájať, alebo od jedného Charlesovho kamaráta. Tiež má svojich poskokov, ako sme my. Niekedy sme sa tam s nimi stretli, ale to sa nestávalo často."
„Nemám veľmi chuť teraz spoznávať nových ľudí, tak sa pýtam."
„Teraz by tam nemal byť nikto. Nemaj strach zlato." Pozrel na mňa jeho prenikavým pohľadom a venoval mi krátky úsmev. Potom sa znovu pozrel pred seba a pomohol mi preliezť cez spadnutý strom.
„Ešte ďaleko?"
„Nie, už sme tu." Prešli sme ešte pomedzi pár stromov a ocitli sa na čistinke. Bolo to zvláštne, taký väčší kruh uprostred lesa medzi stromami. Trošku ma striaslo. Nechápala som, ako sa to takto mohla stať, ale príroda je mocný čarodej. Boli tu terče na stromoch, panáci z vriec ponapichovaný na paliciach a porozmiestňovaný po okruhu. Vyzeralo to ako menšie bojové pole. Počula som, ako Harry za mnou nabil zbraň. Otočila som sa a on už kráčal ku mne. Podal mi ju do ruky a rukou ukázal na jeden z terčov.
„Snaž sa trafiť do stredu." Žmurkol a odstúpil mi z cesty. Ja úplne vykoľajená, s nechápavým výrazom na tvári som mu venovala krátky pohľad.
„Bojím sa."
„Neboj sa a vystreľ." Stlačila som spúšť a ako som predpokladala, guľka skončila vo vedľajšom strome.
„Vedela som to."
„Nič sa nedeje zlato. Skús to ešte raz. Videl som ťa už strieľať a bola si úžasná. Len sa do toho potrebuješ dostať." Prišiel ku mne a znovu mi nabil zbraň.
„Myslím si, že na dnes mi stačilo. Neviem to a nemám až taký dobrý pocit, keď to držím v ruke."
„Vieš to, len sa potrebuješ dostať do cviku. Skús to ešte párkrát. Je to len terč. Na človeka si už strieľala a trafila ho."
„Áno, ale to som nevedela, čo robím! Išlo mi o život, nerozmýšľala som nad tým. Ani som nemyslela, že ho trafím!"
„Ale trafila. Počkaj, skús to teraz." Vložil mi zbraň do ruky a odkráčal rovno ku terču. Postavil sa presne pod neho.
„Nebudem strieľať na teba! Čo ak ťa trafím? Choď odtiaľ preč!" Zakričala som naňho, ale zbadala som len jeho úškrn.
„Keď ti to takto pomôže, tak prosím! Ja sa uhnem, neboj sa!" Bála som sa, ako ešte nikdy. Nemohla som naňho vystreliť. Držala som ju v ruke a ruka sa mi klepala ako ešte nikdy. Prosila som boha, aby som ho netrafila, keď v tom som ucítila, ako niekto za mnou stojí. Skôr, ako som sa stihla otočiť, sa dotyčný pritisol ku mne.
„Za prvé, zle stojíš. Nohy širšie od seba. Za druhé, ak sa ešte len učíš, drž ju oboma rukami," na svojej ruke som ucítila chladný dotyk. Na krku sa mi tvorila husia koža, keď sa jeho teplý dych obtieral o moju pokožku. Bol to chlap. Oprel si bradu o moje rameno a videla som, ako sa cezo mňa natiahli jeho silné ruky. Obopol nimi moje a priložil svoj prst k môjmu na spúšť. Zhlboka som dýchala, nevedela som, čo mám povedať. Harry tam len tak stál a pozoroval mňa, nás.
„Musíš si poriadne premerať svoj objekt. Zamieriť najprv svojimi očami na cieľ a tak miesto, kde chceš trafiť. Vyzdvihol zbraň o trochu vyššie a ja som zatvorila oči. Nemyslela som, že vystrelí, až keď som ucítila tlak na môj prst a potom začula výstrel. Prudko som otvorila s výkrikom oči a odtrhla sa od neho.

Poznámka autorky: Ahojte lásky!! :*
Konečne som sa dostala k wattpadu! :3 Až som plakala, keď som čítala všetky tie vaše úžasné komentáre a ja som vás tak zanedbávala :( Sľubujem, že sa to už nestane!!

Vidím tu veľa nových čitateľov a nových tvári, takže vás tu všetkých pekne vítam a ďakujem za všetko (votes, komentáre, potešili neskutočne) :3.

Mám prevás ešte jednu pikošku. Dnes možno bude ďalší diel, uvidím to podľa vás, či ho budete chcieť! :)