Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

3. Kapitola

„Takže nevieš kde sa Derek nachádza?“ opýtal som sa už po stý krát s úsmevom muža, ktorý ešte pred tým, ako Derek zmizol spolu so svojimi kšeftami, pre neho pracoval. 

 

            „Prisahám, že to neviem. Nemám prečo toho hajzla chrániť, takže by som ti to určite povedal,“ povedal kolísavým hlasom.

 

            „Akosi ti neverím,“ prižmúril som oči a opäť mu uštedril ranu priamo do čeľuste, ktorá nepríjemne chrupla pod nárazom mojej päste. Zreval a spolu so stoličkou, na ktorej sedel v mojej pivnici sa skácal k zemi.

 

            „Vravím pravdu, prečo by som klamal, prosím,“ zanariekal a vypľul krv, v ktorej som mal možnosť zazrieť aj čosi biele – jeho zub.

 

            Znudene som prevrátil oči. „Už ma vážne unavuješ, vieš o tom? Kňukaš ako ženská,“ čupol som si k nemu a on v obave, že mu uštedrím ďalšiu ranu privrel oči. „Keď ale nevieš kde je, to znamená, že si pre mňa bezcenný,“ naoko ľútostne som pokrútil hlavou a postavil sa.

 

            Obrátil som sa k Niallovi, ktorý celú túto scénku sledoval zo stoličky, na ktorej obkročmo sedel. „Vieš čo máš robiť,“ kývol som na neho a on sa na súhlas iba pousmial.

 

            Vystúpil som hore schodmi a tesne pred tým, ako som za sebou zatvoril dvere som začul mužov krik, aby to Niall nerobil, že urobí hocičo a tiež Niallovu zbraň, ktorá cvakla v náznaku odistenia.

 

            Výstrel nebolo počuť vďaka tlmiču. Samozrejme by nebolo veľmi dobré, aby sme vyvolali rozruch, keď sa v dome nachádza aj Danielle a Rebeka, ktorá so mnou neprehovorila už takmer 5 dní, teda od vtedy, čo sme sa pohádali pri mojom odchode ku Emme. Tá sa so mnou naopak kontaktuje až príliš. Napriek tomu že je u rodičov v Manchestri, mám pocit, že ma stále čímsi zamestnáva. Tá žena je ako pliaga, ktorej sa dá zbaviť iba ak je šesť stôp pod zemou.

 

            Keď som vošiel do kuchyne videl som v nej Liama, ktorý si práve vyberal jedlo z chladničky. „Hotovo?“ opýtal sa, keď som sa cez neho načiahol a vytiahol si z chladničky Colu.

 

            Prikývol som a posadil sa na barovú stoličku. „Hotovo a opäť mi nijako nepomohol. Ani tento,“ zavrčal som.

 

            „Možno na to ideme zle,“ významne na mňa pozrel a ja som nechápavo nakrčil obočie.

 

Emma´s POV

 

            Rozčúlene som hľadala telefón v obrovskej taške, v ktorej som mala zase raz hrozný neporiadok. Nakoniec som ho našla v priehradke, v ktorej absolútne nemal čo robiť, ale nezaoberala som sa tým. Skôr som sa snažila vyhnúť všetkým tým ľuďom na tejto rušnej ulici a pri tom úspešne vytočiť Zaynove číslo.

 

            Ak si myslí, že ho len tak nechám na pokoji je blázon. Toho chlapa si udržím, nech sa deje čo chce. Je mi jedno, že je občas taký výbušný – je to sexy a páči sa mi to. Dokonca prekusnem aj fakt, že mi jeden krát povedal pri sexe Diana. Neviem kto to je a ani ma to nezaujíma. Pokiaľ viem, tak v jeho živote som iba ja jediná žena.

 

            Najviac ma ale štvalo to, že ak by som sa mu celý deň neozvala ja, on by to isto neurobil. Hádam, že by ho ani netrápilo, ak by ma porazilo nejaké auto. Idiot. Ak by nevyzeral tak úžasne a v posteli nebol ešte lepší, ako by sa na prvý pohľad zdalo, isto by som tie jeho maniere dlho neznášala.

 

            Vošla som do potravín, kam ma poslali rodičia nakúpiť, hoci tieto obrovské supermarkety bolo práve to, čo som neznášala najviac. Ľudia tu boli ako posadnutý. Akoby do piatich sekúnd mal prísť koniec sveta a oni si potrebovali nakúpiť všetky tie obrie zásoby do svojich úkrytov a naškrečkovať si to tam na horšie časy.

 

            Nejaký chlapec, ktorý mohol mať tak 16 rokov do mňa narazil košíkom a prešiel mi kolieskom po jednej lodičke. „Preboha, nevieš dávať pozor? Tie boli drahšie ako ty celý dokopy,“ kríkla som na neho a ona radšej bez slova, no s vyplašeným výrazom pokračoval ďalej. „To snáď nie je možné,“ zavrčala som a vzala si malý modrý košík do rúk. Nemám toho nakúpiť toľko, aby to nestačilo.

 

            Snažila som sa všetko zhrabnúť čo možno najskôr a pri tom hľadela do papiera, ktorý mi napísala mama. Bez neho by som polovicu vecí isto zabudla, no teraz som mala omnoho väčší problém. Nevedela som rozlúštiť čo je posledná položka na jej zozname. „Píše ako kocúr,“ zamrmlala som a prudko zatočila do uličky s drogériou, kde priamo na jej začiatku ktosi stál a prezeral si šampóny.

 

            To som si ale všimla až vtedy, keď som narazila do mladého a vlastne aj malého dievčaťa. „Ježiš, prepáč, nevidela som ťa,“ ospravedlnila som sa, keď som zbadala, že obsah jej košíka sa vysypal na zem. Našťastie tam mala iba zopár vecí, takže s mojou pomocou jej netrvalo dlho to pozbierať.

 

            Keď sa však na mňa pozrela, celkom som primrzla k zemi. Bola mi naozaj veľmi podobná a prišla mi skutočne veľmi vtipná situácia, kedy sme na seba pozerali, ako hlupane. Zasmiala som sa a ona iba zodvihla jeden kútik úst.

 

            „Vážne sa ti veľmi ospravedlňujem. Pozerala som do toho papiera, pretože som nevedela rozlúštiť, čo mi tu mama napísala,“ zodvihla som malý zdrap papiera a zamávala jej ním pred tvárou.

 

            „To je v poriadku. Ak chceš môžem ti pomôcť to prečítať,“ ponúkla sa a mne to v tej chvíli padlo naozaj veľmi vhod.

 

            „To by si bola veľmi milá,“ podala som jej papier a ona ho chvíľu lúštila.

 

            „Cereálie. Máš kúpiť ešte cereálie,“ usmiala sa.

 

            „Oh, veľmi ďakujem. Mimochodom som Emma,“ podala som jej ruku.

 

            „Diana,“ hm, Diana. To meno nemám rada z jedného konkrétneho dôvodu, no toto milé dievča s tým predsa nemá nič spoločné. „Veľmi rada som ťa spoznala, ale veľmi sa ponáhľam. Ahoj,“ zamávala na mňa a rýchlo zašla do druhej uličky, pričom z regálu pred sebou zhrabla prvý šampón, ktorý videla.

 

            Usmiala som sa a stále pozerala na miesto, na ktorom pred chvíľou stála. Bolo vážne zaujímavé, že na svete stretnete človeka, ktorý je vám tak podobný. Vraj ma ale každý na svete svojho dvojníka. Hoci tu bolo zopár dosť výrazných odlišností, nikto nemohol prehliadnuť tú podobu. Zasmiala som sa a pokrútila hlavou. Až toto poviem Zaynovi...