Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

17. Kapitola

Najradšej by som dala samej sebe facky za to, že seba obviňujem z tejto vzniknutej hádky. Predsa za to nemôžem, respektíve za to môžeme obaja, tak prečo mám takú hlúpu povahu, že vždy vidím iba svoje chyby.

 

            Pravdou ale zostáva, že som nemala do toho ťahať Zaynovu rodinu. Teraz ide o tú moju a obviniť ho z toho, že ich nemá pri sebe preto, že ich dostatočne nemiloval bolo hnusné. Síce som nepoužila presne tieto slová, ale ich význam zostáva rovnaký.

 

            Po tom, ako sa Zayn nevrátil do izby ani po dvoch hodinách som sa rozhodla ísť ho pohľadať. Potichu som našľapovala a v prvej chvíli nevedela kam ísť. Možno ani nie je v dome a niekam odišiel. Vyventilovať svoju zlosť, ktorá bola isto mierená na mňa. jediným vhodným miestom, kde by mohol byť, ale zostávala jeho pracovňa. Našťastie boli moje predpoklady správne a po tom, ako som potichu vošla do miestnosti sa mi naskytol pohľad na Zaynov chrbát.

 

            Stál pri okne a hľadel von do tmy, ktorú so sebou prinášala blížiaca sa noc. Chvíľu som nerozhodne preskakovala z jednej nohy na druhú a rozhodovala sa čo urobiť. Žmolila som si prsty a nakoniec akoby sa istá časť môjho mozgu – ktorú som vôbec neovládala – rozhodla posmeliť moje nohy. Automaticky som zamierila k nemu a zozadu ho objala okolo pása. Hlavu som si zložila medzi jeho lopatky a vdychovala vôňu jeho trička.

 

            Ani sa nepohol a dokonca nebol prekvapený mojím rýchlim dotykom, z čoho som usúdila, že vedel o mojej prítomnosti od začiatku.

 

            Želala som si, aby ma objal, aby urobil aspoň jediný pohyb, aby sa ma dotkol, ale on nič z toho neurobil. Dýchal vyrovnane, takmer, akoby som tu vôbec nebola. Bolelo ma vedomie, že je na mňa naštvaný viac, ako by som si predstavovala.

 

            „Prepáč,“ šepla som potichu.

 

            Zhlboka sa nadýchol, ale stále nič nehovoril. Jeho mlčanie ma frustrovalo. Nikdy také niečo nerobil. Vždy na mňa nakričal, ak sa mu nepáčilo moje správanie, ale nikdy ma neignoroval.

 

            „Prosím, hovor so mnou. Vážne ma to mrzí,“ môj tichý hlas bolo počuť iba vďaka tomu, že v celej miestnosti sa ozývali iba dva zvuky. Zaynov dych a moje búšenie srdca.

 

            „Nemám chuť s tebou hovoriť,“ jeho hlas bol pokojný, ale tak chladný až ma z neho mrazilo po celom tele.

 

            Chytil moje ruky, ktoré som mala okolo jeho pása a vyslobodil sa z môjho zovretia. Prešiel popri mne a nevenoval mi ani jediný pohľad. Vážne som toho urobila až tak veľa? Očami som skenovala podlahu a pri tom sa cítila tak hrozne. To som ale nevedela, že si pre mňa chystá ešte väčšie prekvapenie.

 

            „Budem spať v hosťovskej izbe,“ oznámil mi akoby nič. Obrátila som sa k nemu a videla ho stáť pri dverách, ako inak som mu v tejto chvíli nestála ani za jediný pohľad.

 

            „Je to nutné?“ opýtala som sa potichu. Na viac som sa nezmohla. V hlave som si tvorila nové vety, ktoré som mu chcela vykričať. Že sa síce tvári ako obeť, ale obaja nesieme vinu na tejto hádke. Nie som to iba ja, aj on mi povedal veci, ktoré som nechcela počuť a snažil sa ma tlačiť do vecí, ktoré nechcem urobiť.

 

            Ramená sa mu otriasli v rýchlom návale krátkeho smiechu, ktorému ale chýbali náznaky radosti. „Pre mňa momentálne áno. Potrebujem si vyčistiť hlavu,“ bez ďalšieho slova, či šance na moje vyjadrenie opustil miestnosť.

 

            Zostala som tam stáť ešte dosť dlhú. Nedokázala som sa pohnúť, nevedela som urobiť nič, iba nechať slzy ticho stekať po lícach. Nevedela som čo sa to deje, či to má byť nejaký jeho náznak, že keď ma získal, tak už vlastne nemá záujem? Nie, tak to určite nie je. ibaže všetky pochyby sa mi miesili v hlave a nedávali mi pokoja, ani vo chvíli, keď som v Zaynovom tričku zľahla do postele.

 

            Bez neho bola taká obrovská – zbytočne veľká. Nehrialo ma nič, nehrialo ma jeho telo a necítila som jeho paže obtočené okolo môjho pása. Nikdy by mi neprišlo na um, že by som sa mohla stať na jednom človeku tak závislá. Chcela som ho mať pri sebe a teraz keď to tak nebolo, v mojom vnútri ma to rozožieralo.

 

            Zdalo sa mi to ako 100 rokov, čo som ležala s tvárou zaborenou do vankúša, ktorý bol teraz celý premočený od slanej vody z mojich očí. Vzlyky dusila iba perina, ktorou som si prekryla hlavu. Nemusí ma počuť celý dom, no na druhej strane som nenašla nijakú vnútornú silu, aby som ich utlmila vo svojom vnútri.

 

            Dych sa mi zasekol v hrdle, keď som zacítila známu veľkú a horúcu pažu na mojom páse. Zdalo sa mi to. Určite sa mi to iba zdalo. Rozplakala som sa ešte viac, keď som zacítila jeho strnisko na mojom krku a pery, ktoré jemne bozkávali sánku.

 

            „Prečo si tu?“ opýtala som sa potichu, keď som zhlboka dýchala a snažila sa nájsť pokoj.

 

            „Pretože je to aj moja izby,“ povedal jednoducho a chytil moju ruku do svojej. Jeho hruď bola pritlačená k môjmu chrbtu a teplo z nej sršiace je to jediné, čo som teraz potrebovala. „A tiež preto, že už nikdy nechcem zaspávať bez teba a nikdy sa nechcem bez teba budiť,“ jeho slová boli ako melódiou pre moje uši a ja som im v tejto chvíli tak ľahko uverila. Zhltla by som mu hádam každú jedinú lož, akú by mi povedal. Ale ja som akosi tušila, že toto bola pravda.

 

            Obrátila som sa k nemu a tvár zaborila do priehlbinky na jeho krku. silno ma stisol, rovnako ako ja jeho a naše nohy sa preplietli tak, že by som musela chvíľu premýšľať, ktorá je moja a ktorá Zaynova.

 

            „A tiež ťa už nikdy nechcem počuť takto plakať,“ pobozkal ma na čelo.