Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

27. Kapitola

„Ako si mi niečo také mohol zatajiť?“ zakričala som a bolo mi úprimne jedno, že ma počuje celý dom. Isto o tom vedel každý, iba ja nie.

 

            „Upokoj sa a nevrieskaj na mňa,“ jeho hlas bola chladný a vôbec nie plný výčitiek, či pokory, ako by som možno čakala. To by som ho ale nemohla dobre poznať. Je takého niečoho vôbec schopný?

 

            „Mám na to právo. Čo si si myslel, že robíš?“ môj hlas sa po jeho slovách ešte zvýšil. Rýchlo sa vyhupol do stoja a postavil sa priamo predo mňa. Z výšky na mňa hľadel s prižmúrenými očami, z ktorých sršali blesky. Nápadne sa mi to podobalo na niekoľko prípadov, kedy sme medzi sebou ešte nemali nijaký vzťah a on na mňa používal jeho pohľady, ktoré ma vždy dokázali dostať na kolená a bojazlivo som sa pod nimi krčila. Ale teraz nie. bola som naštvaná a cítila sa oklamaná.

 

            „Čo som si myslel, že robím? Predsa to, čo bolo správne,“ slová mi vypľul priamo do tváre, keď ma ovial jeho horúci dych. „Hádam si si nemyslela, že som na neho zabudol. Vravel som ti, že ho prinútim, aby zaplatil.“

 

            Vzdychla som a viečka stisla ku mne. cítila som pod nimi hromadiace sa slzy, ale nechcela som plakať. Ibaže nech sa deje čokoľvek, toto pre mňa vždy zostane hrozne citlivá téma. Môže prejsť akokoľvek dlhý čas, keď mi to niekto pripomenie, vždy sa cítim znovu ako malé dievčatko, ktoré muselo trpieť sexuálne chúťky jej nevlastného brata.

 

            „Zabiť niekoho, ale nie je riešenie,“ môj hlas bol tichý. snažila som sa, aby sa mi v polovici vety nezlomil a aby som to vydržala až do konca hádky. Nechcem pôsobiť slabo a ani nechcem ľútosť.

 

            Zodvihol obočie, ktoré mu ešte pred chvíľou vytvára pri mračení nepekný tieň nad tmavými očami. Vždy keď to robil, tak pôsobil ešte naštvanejšie, ako možno bol. „Aha, čiže som ho mal chytiť, zavrieť znovu do sanatória, z ktorého by znovu ušiel alebo ak nie, tak by sa tam mal lepšie, ako v 5 hviezdičkovom hoteli? To je podľa teba to správne riešenie? Nie Diana, ten si nezaslúžil nič viac ako smrť a ver mi, že ak by som pri pohľade na neho nestratil nervy, tak by bola pre neho smrť vykúpením. Čo všetko som pre neho mal pripravené, ale keď som ho videl a spomenul som si na všetko, čo ti kedy urobil, tak som sa nedokázal ovládnuť. Nedokázal.“

 

            Zhlboka dýchal a ja som iba mlčky počúvala. Pri jeho slovách som už slzy dlhšie ovládať nechcela a ani nevedela. „Presne pre toto som ti to nechcel povedať. Načo to bolo dobré,“ zvreskol tak, až mnou myklo. Pomaly som sa posadila na posteľ a hľadela na svoje ruky, ktoré som si od nervozity žmolila v lone. Moja veľká odvaha ma odrazu akosi opustila. Práve toto bola chvíľa, kedy som pochopila, že viac ako som sa kedy bála Zayna som sa bála práve Josepha. Ale už je preč, nemám sa prečo báť. Prečo teda nedokáže cítiť nejakú úľavu? Aspoň minimálnu.

 

            „Takže by si mi to nikdy nepovedal?“ zodvihla som na neho pohľad, no videla ho veľmi rozmazane. Slzy mi bránili v tom, aby som ho videla jasne, ale možno je lepšie, keď som jeho výraz nepostrehla.

 

            „Nie,“ odvetil takmer okamžite a jeho hlas bola úplne bez emócií. Bol to ten tón, ktorý som u neho nepočula už veľmi dlho a presne viem prečo. Vždy mi prejde mráz po chrbte a mám pocit, že sme opäť na začiatku. Že sa medzi nami nič nezmenilo.