Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

28. Kapitola

Neviem prečo som to urobila? Čo som si od toho všetkého sľubovala a prečo som požiadala o pomoc práve ju. Nejaká vnútorná sila ma ale prinútila vytočiť jej číslo a požiadať ju o stretnutie. Možno ju požiadať aj o pomoc, aj keď som netušila, či mi pomôcť bude chcieť.

 

            Ale prišla, to bolo pre mňa to najpodstatnejšie, keď som ju videla sedieť na lavičke v Hyde parku pri fontáne. Viac som sa zababušila do bundy a neriešila to, že okolo mňa poletuje drobný sneh, ktorý sa však nestihol ani usadiť.

 

            „Ahoj,“ pozdravila som takmer nečujne a posadila sa na studenú drevenú lavičku vedľa nej. Pohľad, ktorý mi Emma dávala bol plný otáznikov, zmätený a tiež nechápavý.

 

            „Ahoj,“ napriek všetkému sa na mňa usmiala najvrúcnejšie, ako to šlo.

 

            „Veľmi ti ďakujem, že si prišla. Viem, že to pre teba bolo zrejme prekvapenie a vlastne ani sama neviem prečo som to urobila, keďže medzi sebou nemám nejaký priateľský vzťah,“ začala som mlieť úplné hlúposti a ona ma zastavila iba tým, že sa ku mne prudko obrátila a chytila mi ruku, ktorú som mala položenú v lone.

 

            „Upokoj sa a všetko mi vysvetli,“ jej hlas bol tichý a pokojný a akosi aj mne dodával pokoj, hoci som nevedela prísť na presnú príčinu.

 

            Zhlboka som sa nadýchla a chvíľu mlčky pozorovala ľudí, ktorých ani nepekné počasie, či pokročilá večerná hodinka neodradila od behania, prechádzok a vysedávania v parku. „Ak by to šlo inak, tak by som to urobila, ale potrebovala som sa spojiť s niekým, kto nemá so Zaynom nič spoločné. Preto Eleanor, Danielle, či Rebeka nepripadali do úvahy. A prvá si mi napadla ty,“ opatrne som na ňu pozrela a zistila, že ma s naklonenou hlavou zvedavo pozoruje.

 

            „Čo sa stalo?“ opýtala sa ma.

 

            Odkašľala som si, aby som si dokázala vyčistiť hrdlo od veľkej hrče, ktorá sa mi v ňom usadila. Chcelo sa mi plakať, chcelo sa mi kričať, hodiť o zem, ako sopľavé decko a nadávať na celý svet, že je taký nespravodlivý. „Dnes sme sa so Zaynom pohádali, čo by nebolo také hrozné, pretože Zaynov temperament je vážne neskrotný a vždy si potrebuje presadzovať svoj názor,“ odmlčala som sa a pozrela jej do očí.

 

            „Iste,“ vyriekla takmer horko, ale inak mi nechala priestor na rozprávanie.

 

            „Ale teraz to bolo iné. Bol taký zlostný a podráždený. Nikdy by mi nenapadlo, že by niečo také mohol urobiť,“ rýchlo som prerušila svoju vetu a po chvíli dodala. „znovu.“

 

            „Čo urobil?“

 

            Myklo mi kútikom úst a pozrela som do svojho lona, kde som mala položené roztrasené a zmrznuté ruky. „Na začiatku môj vzťah so Zaynom nebol vôbec dobrý, práve naopak. Neznášala som ho, vážne som ho nenávidela, pretože mi robil zo života peklo a niekoľko krát ma udrel...vážne veľmi silno udrel,“ keď som na ňu znovu obrátila pohľad zistila som, že sa tvári zhrozene a takmer ľútostivo. „Potom to už bolo lepšie, teda myslím tým po mojom príchode späť do Londýna. Bolo to ako rozprávkový sen a myslela som si, že sa zmenil. Teda viem, že zostal rovnaký, ale že sa jeho prístup a chovanie ku mne zmenilo od základov. Myslela som si to, vážne a to až do dnešného dňa, kedy ma udrel znovu. Po dlhom čase a ja mám pocit, akoby som znovu utiekla od toho násilného muža, ktorý ku mne nechová nijaké city,“ oči ma štípali, ale nechcela som plakať. Nie teraz, keď potrebujem byť silná a vyriešiť takmer neriešiteľnú situáciu.

 

            „Preboha,“ vzdychla. „Vedela som, že Zayn nejde po úder ďaleko, že je výbušný, ale úprimne povedané som si nedokázala predstaviť, že by na teba niekedy položil ruku,“ jej výraz odrážal jedno veľké zdesenie.

 

            Prikývla som. „Aj ja som bola rovnako prekvapená ako ty, keď mi na líci pristála facka,“ zlostne som nakrčila peru a chcela Zayn nenávidieť z celého srdca. Dôvod, pre ktorý táto facka bolel a viac bol ten, že teraz mi ju dala milovaná osoba, od ktorej som to nečakala.

 

            „Čo chceš robiť? A ako do toho zapadám ja?“

 

            „Dnes som sa utvrdila v tom, že Zayn nemá zmilovanie, zľutovanie a tiež je chladnokrvný. Nech mi rozpráva čo chce, toto nikdy nemal urobiť, nemá na to právo. Okrem toho sa hrozne bojím toho, že ak to urobil jeden krát....urobí to aj druhý a tretí krát a nakoniec sa to stane pravidlom. Nechcem byť týraná, nechcem takýto vzťah,“ hlas sa mi zlomil, keď som si tvár skryla do dlaní.

 

            „Je mi to hrozne ľúto. Nebudeš tomu veriť, viem, pretože som vždy chcela byť na tvojom mieste, ale obe sme si asi uvedomili, že Zayn nie je muž pre nás a možno ani pre nikoho iného,“ jej dlaň som cítila na chrbte, po ktorom mi upokojujúco prechádzala a trením vytvárala teplo.

 

            Vzhliadla som na ňu. „Nikdy som to nechcela povedať, ale máš pravdu. Možno ma miluje o tom nepochybujem, ale ja sa nechcem báť toho dňa, kedy jeho zlosť začne naberať na obrátkach. Nechcem sa ho už báť, tak ako na začiatku,“ pokrútila som hlavou.

 

            „Čo chceš teda robiť?“

 

            Zahľadela som sa do diaľky a sama so sebou preberala všetky pre a proti môjho rozhodnutia, ktoré som urobila pri ceste na stretnutie s Emmou. To jediné mi napadlo, to jediné mi prišlo, ako vhodné riešenie. Bude to bolieť, možno mi to Zayn ani nedovolí urobiť, ale ja sa musím pokúsiť zabudnúť.

 

            „Chcem odísť domov,“ povedala som po chvíli pevným hlasom. Ak to urobím, tak už nebude cesty späť a budem všetko musieť dotiahnuť do konca.

 

            „Kam domov?“ vypleštila na mňa hnedé oči a čakala na moju odpoveď.

 

            „Do Francúzska. Domov, za mojou rodinou, za sestrou, za mamou,“ pomyslenie na nich ma bolelo a tiež na to, čo asi urobia ak sa tam ukážem pri ich dverách.

 

            „A ako ti mám pomôcť ja?“ položila mi ďalšiu otázku.

 

            „Než všetko potrebné vybavím, tak to zopár dní potrvá a k Zaynovi sa vrátiť nemôžem. Viem, že to je možno trúfalé, ale verím, že u teba ma nikdy hľadať nebude. Nevie o našom stretnutí, ktoré sme mali pred pár dňami, preto by ho to nikdy nenapadlo a ja nechcem, aby ma našiel. Potrebujem úkryt.“

 

            Mlčky ma pozorovala s rozšírenými očami a pootvorenými ústami. Čakala som, podľa jej výrazu, že ma odmietne a pošle so smiechom dočerta, ale ona to neurobila. „Pomôžem ti, pretože aj ty si mi pomohla,“ prikývla.

 

 

            Možno pre mňa práve vďaka Emme bude nový život bez Zayn Malika predsa len možný.