Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

19. Kapitola

V minulom diely:

 

Z tašky vytiahla dve čierne trička a jedno biele a hodila ich po mne. Bola som si istá, že sú Zaynove, pretože som ich na ňom videla a tiež po ňom voňali. „Mohla si ich pokojne nechať pre dverami. Zayn nie je odkázaný na zopár obyčajných tričiek,“ hodila som ich na zem vedľa seba a bola hrdá na to, ako pokojne dokázal môj hlas znieť. „Ty si mi ich ale zrejme potrebovala predať osobne, čo? Viem o tom, čo medzi vami bolo.“

 

            Zaklipkala riasami a uškrnula sa. „Netvár sa tak statočne, neverím ti ani slovo. Hovor si totiž čo chceš, viem, že to musí byť hrozné pomyslieť na to, že tvoj priateľ si našiel náhradu zatiaľ čo si bola niekde preč.“

 

            Bola to pravda, ale nepriznala som to. Okrem toho, nebolo to tak, že by som odišla, ja som pre neho bola mŕtva. Nemohla som mu zazlievať vôbec nič. „A pre teba musí byť hrozné sa zase pomyslenie na to, že si ťa Zayn všimol iba preto, že sa podobáš na mňa. Čo z toho vyplýva? Že pre Zayn som ja tá jediná a ty s tými tvojimi chabými pokusmi rozdeliť nás vôbec nič nedocieliš.“

 

            Zasmiala sa a pokrútila hlavou. „Ja sa o nič také nemusím pokúšať. Mám na práci dôležitejšie veci ako je pokúšať sa vraziť tŕň do vášho vzťahu. Ono sa to totiž dostaví samo. Iste nikto predsa nepochybuje o tom, že ťa Zayn miluje nadovšetko,“ irónia v jej hlase bola neprehliadnuteľná, keď sa obrátila ponad plece na Eleanor, akoby jej mala dať za pravdu, že ani ona nepochybuje o Zaynovej láske ku mne. „Ibaže dokedy? Každý tomu občas podľahne, tej zamilovanosti, ale tá vyprchá a ak sa čoskoro nespamätáš zlato, tak on sa zdekuje z tvojho života tak rýchlo, ako do neho prišiel.“

 

            Nechcela som nad tým premýšľať, skutočne nie, ale ja sama som veľa krát premýšľala o tom, že by sa to mohlo stať. Avšak nikdy som tieto myšlienky nepustila tak ďaleko, aby sa dostali až do stavu, do ktorého ich vohnala Emma.

 

            „Vôbec ju nepočúvaj, Diana,“ ozvala sa El a ja som na ňu rýchlo stočila pohľad. Stála na rovnakom mieste, no jej pohľad bol oveľa podráždenejší a naštvanejší. Za celý čas čo ju poznám, som niečo také na jej tvári nemala možnosť vidieť. Vždy je usmievavá.

 

            Emma na ňu pozrela a zodvihla obočie v údive, ktoré neviem či bolo hrané alebo skutočné. „A ty si jej kamarátka?“ uškrnula sa Emma. „Všetci jej mútite hlavu kecami a potom keď sa na ňu vykašle? Čo potom?“ pozrela znovu na mňa a pristúpila bližšie. „Nemusíš ma počúvať. Isteže nemusíš, ale nebudem to ja, ktorá bude sklamaná. A niekde vo svojom vnútri vieš, že skôr či neskôr budeš sklamaná.“

 

            Skutočne najhorší pocit bol ten, že určitá časť môjho mozgu brala jej slová vážne a dokonca im aj verila. Uvedomovala som si, že to všetko čo mi tu hovorí je oveľa pravdepodobnejšie ako hocaký šťastný koniec so Zaynom.

 

            „Vypadni, okamžite vypadni,“ niť mojich myšlienok prerušil vysoký hlas Eleanor, ktorá rýchlo obehla sedačku, aby zdrapla Emmu za ruku a snažila sa ju vyviesť z obývačky.

 

            „Nedotýkaj sa ma,“ zavrčala na ňu a vytrhla svoj lakeť z jej zovretia.