Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

15. Kapitola

Dni mi začali ubiehať akosi rýchlo. Boli to už dva týždne, čo som sa vrátila z Manchestru a ja som stále nemala odvahu navštíviť svoju rodinu. Povedať im čo sa stalo. Okrem toho, by som aj tak musela ísť späť do Lionu, pretože moja sestra sa po mojej fingovanej smrti presťahovala späť za mamou a babičkou. Ani sa jej veľmi nečudujem. Šli sme sem spolu a ak by som bola na jej mieste, ani mňa by tu už nič nedržalo.

 

            Stále viac a viac som si uvedomovala aj to, že po tom ako som sa „presťahovala“ dobrovoľne do Zaynovho domu, ona tu stále bola. Neodišla, hoci ja som ju opustila, síce nie z vlastnej vôle, no keď si spomeniem na našu poslednú hádku, tak si uvedomujem, že je to všetko moja vina. Ona tu bola, akoby na mňa z diaľky dohliadala a čakala na Zaynov chybný krok, kedy sa rozhodnem spamätať a vrátiť sa domov.

           

            Stále premýšľam nad tým, či je vôbec správne, aby som sa iba tak zjavila pred ich dverami s úsmevom a slovami, že som vlastne nezomrela. Na to asi nebudem nikdy celkom pripravená a bude zázrak, ak sa pred tým psychicky nezrútim.

 

            Zamyslene som sledovala hladinu vody v mojom pohári, po ktorého hrane som prechádzala prstami. Zayn je zase niekde preč a vybavuje si „svoje veci“ ako to on rád nazýva. Vlastne som veľmi rada, že ma do svojho biznisu nezaťahuje viac ako je nevyhnutné. S týmto čo robí nebudem súhlasiť nikdy a rozhodne sa s ním večer v posteli nepotrebujem rozprávať o tom, ako pochodil. Najmä keď viem, že občas sú pri tom nejaký ľudia zranený, veľmi vážne....alebo smrteľne.

 

            Pokrútila som hlavou a vyľakane poskočila na stoličke, keď som vedľa seba zbadala Rebeku, ako na mňa nechápavo hľadí. „Si v pohode?“ opýtala sa s úsmevom.

 

            „Jasné,“ prikývla som. „Len som si ťa nevšimla,“ zasmiala som sa a odpila si z vody, aby som ovlažila tú Saharu čo som mala v ústach.

 

            „To mi došlo vtedy, keď som ti povedala, že máš na hlave pavúka a ty si ani nemukla,“ uškrnula sa a z chladničky vytiahla plechovku so Spritom a posadila sa s ňou ku mne. „Stalo sa niečo, že si taká zamyslená? Urobil môj ti niečo môj brácho?“ pri slove brácho sa zatvárila trochu znechutene, ale aj tak som vedela, že to iba hrá. Síce by som mohla porovnať svoj súrodenecký vzťah s tým čo majú Zayn a Rebeka a jednoznačne by som dospela k záveru, že si si sú tak blízky, ako by mohli byť. Možno je to aj vina Zaynovej hlúpej stratégie nikoho si k sebe nepúšťať.

 

            Zasmiala som sa a rýchlo pokrútila hlavou. „Nie so Zaynom je pre jeden krát všetko v poriadku,“ odvetila som. „Skôr ma trápi...no...moja rodina,“ pozrela som na ňu a čakala ako sa zatvári. Vyzeralo to, že moju dilemu celkom chápe.

 

            „Nepremýšľala si nad tým, že...“ začala, no po chvíli sa stopla a odkašľala si. Jej nervózny výraz na mňa pôsobil dojmom, že nevie či je správne mi povedať, to čo má na mysli.

 

            „Nad čím?“ posúrila som ju netrpezlivo, keď sa jej ústa niekoľko krát otvorili, no hneď na to zaklapli bez toho, aby vypustila jediné slovo.

 

            „Nad tým, že by si to nechala tak,“ jej hlas bol tichý, rovnako ako celá miestnosť čo mi dovolilo ju počuť.