Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

6. Kapitola

„Čo to môže tak dlho trvať?“ nervózne som klepal nohami v byte Eleanor, keď som sem pred pár minútami vtrhol. Nečakal som na nič a naštartoval auto, aby som sa do Manchestru dostal čo možno najskôr.

            Eleanor sedela s bledou tvárou na gauči a hľadela do prázdna. „Stále tomu nemôžem uveriť,“ zamrmlala.

            Rýchlo som na ňu pozrel, no ona akoby ma stále nevnímala. „Ani ja,“ prikývol som. „Hlavne nechápem, ako je to možné? Veď sme boli na pohrebe.“

            Rýchlo po mne strelila pohľadom. „Čo urobíme ak to nakoniec nebude pravda? Zdá sa mi to hrozne nepravdepodobné,“ priznala tichým hlasom. V očiach sa jej trochu zaleskli slzy.

            Neveselo som sa zasmial a prešiel ku oknu v obývačke, odkiaľ som mal výhľad na všetkých ľudí, ktorý sa pod nami náhlili. „Tak veľmi som sa upäl k myšlienke, že je živá, že ani nedokážem myslieť na nič iné. Ani neviem čo urobím, ak to nebude pravda,“ niekto by si možno myslel, že budeme od radosti poskakovať po celom byte a pomaly už kupovať alkohol na oslavu Dianinho príchodu. Ja som ale žiadne šťastie necítil. Vlastne možno trochu, ale aj to minimum som sa snažil čo najviac utláčať do pozadia. Sklamanie by bolo veľmi silné, ak by sa to nakoniec preukázalo ako podvod.

            Ibaže Emma nevedela, že by Diana mala byť mŕtva, preto ani nevidím dôvod, aby mi klamala. Proste si myslela, že Diana žije v Manchestri a zatiaľ čo nie je pri mne som si za ňu našiel náhradu v podobe Emmi. Chytil som sa za hlavu, ktorá akoby mi chcela explodovať. Prial by som si, aby som mohol na pár dní niekam vypadnúť. Preč z Londýna a zo všetkých starostí, ktoré mi v noci nedávajú spávať. Chcel by som iný život. Taký v ktorom by som nebol nijaký líder Londýnskeho gangu, ale obyčajný muž s bežným povolaním.

            „Ja sa snažím byť pripravená na všetko,“ povedala potichu a nohy si vyložila na gauč. Pritiahla si ich k telu a na kolená položila bradu. Vždy bola typ usmievavého dievčaťa, ktorú nič len tak nerozhodilo. Avšak napriek tomu, že sa s Dianou nepoznali celý život bolo očividné, že jej smrť ju zasiahla. Rovnako ako moje vtrhnutie do jej bytu a oznámenie, že Diana zrejme žije. Bola až nezdravo bledá  a nijako som sa nedivil, že mi na začiatku nechcela veriť.

            Chcel som niečo povedať, ale v mojom vrecku krátko zavibroval telefón na znak prichádzajúcej SMS. Významne som pozrel na Eleanor, ktorá sa trochu roztriasla a čelo si s tichým vzdychom oprela o kolená.

            Telefón som odblokoval a prečítal správu od Liama, kde bola napísaná Dianina adresa. SMS bola ukončená popriatím šťastia a tiež slovami, že adresa je správna iba na približne 80%. Pozrel som na Eleanor, ktorá zrejme nevnímala a zastrčil si telefón späť. „Idem za ňou. Vrátim sa, dúfam, že aj s ňou,“ oznámil som.

Hlavu nezodvihla, iba prikývla. „Veľa šťastia,“ hlas mala trasľavý, takže som celkom chápal prečo hlavu nechala na mieste a nepozrela na mňa. Zrejme mala tvár celú zmáčanú od sĺz.

Ulicami Manchestru som šiel extrémnou rýchlosťou. Nevedel som sa dočkať až sa konečne dostanem na dané miesto. Potreboval som poznať pravdu, pretože táto nevedomosť je ubíjajúca a ničí ma.

Zistená adresa ma zaviedla až k  veľkým domom, v ktorých sa nachádzalo veľa domov. Bol to bytový systém, ktorý vyzeral celkom slušné, no isto to nebol nijaký prepych. Vošiel dom do vchodu, kde hneď na chodbe sedel za presklenou stenou akýsi fúzatý muž. Typoval by som ho na vrátnika.

„Dobrý deň,“ pozdravil ma.

„Zdravím,“ kývol som hlavou a pokračoval ďalej smerom hore po schodoch a pri tom čítal čísla bytov. Zastavil som až pri dverách, na ktorých vysalo malé číslo 5. Odhodlával som sa hodnú chvíľu, kým som automaticky zaklopal a čakal na akýkoľvek náznak, že byt nie je prázdny. Nervózne som prešľapoval z jednej nohy na druhú už približne 5 minút a stále sa nič nestalo.

Potom ale spoza dverí vykukla hlava s tmavými dlhými vlasmi, ktoré sa jej trochu neposedne vlnili okolo tváre. Bola to on, som si tým istý, akože sa volám Zayn Malik. Utvrdil ma v tom aj jej prekvapený a šokovaný výraz. Pootvorila ústa, z ktorých sa predral prekvapený vzdych. „Zayn,“ šepla takmer nečujne.

Srdce sa mi zastavilo a zdalo sa, akoby sa už nechcelo nikdy znovu nahodiť do činnosti. Hľadel som na jej tvár a čakal, kedy sa znovu prebudím a ona mi zmizne navždy. Čakal som hocičo, ale rozhodne nie to, že by to mohla byť pravda. Čakal som, že budem šťastný, že budem jasať od radosti. Miesto toho však moje telo zaplavila hrozná zlosť, ktorá bola mierená okrem iného aj na Dianu.

„Čo to má znamenať?“ zavrčal som a pohol sa smerom dopredu. Ona môj akt zopakovala, ibaže urobila presný opak. Začala predo mnou a pred mojim hnevom – ktorý isto cítila – cúvať. „Mala si byť mŕtva,“ povedal som to hlasom, akoby som bol naštvaný, že skutočne mŕtva nie je. Ale z toho všetkého som bola zmätený. Toto sa predsa nedeje v reálnom živote. Toto sa nemôže diať.

            „Zayn, ja som...“ chcela niečo povedať, no zastavilo ju buchnutie dverí, keď som sa dostal úplne do jej bytu a zavrel ich za sebou.

„Tak čo to má znamenať?“ kríkol som, až sebou mykla. „Prečo si tu? Prečo si neprišla? Prečo si sa neozvala, ale miesto toho dovolila, aby za tebou všetci smútili,“ nedokázal som sa s týmto faktom vyrovnať inak iba tak, že som jej všetko vykričal do tváre.

„Nič nechápeš,“ šepla a chrbtom dlane si zotrela slzy z líc.

„Máš pravdu,“ prikývol som. „Nechápem to, tak mi to vysvetli,“ prižmúrene som na ňu pozrel a čakal čo povie.