Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

11. Kapitola

Rozprávať všetko odznova bolo, akoby som to znovu prežívala. Všetko som videla tak jasne ako v tú noc, ako dnes, keď som to vyrozprávala Zaynovi a inak to nebolo ani teraz pri Eleanor. Tá ma pozorovala so zatajeným dychom a očami doširoka roztvorenými. Nevedela som čo si myslí, pretože okrem toho, že som v jej tvári videla zdesenie, som ju nevedela vôbec prečítať.

            „Odpusť mi to, ak môžeš,“ šepla som napokon a zotrela si slzu, ktorá si samovoľne našla cestu von.

            „Ako je to všetko možné? Ako sa nám to môže diať?“ vyriekla po hodnej chvíli mlčania. Tých zopár sekúnd sa mi zdalo najdlhších v mojom živote.

            „V tej chvíli som vedela, že nemôžem patriť do Zaynovho života, pretože toto sa nikdy neprestane diať,“ pokrútila som hlavou. „Chcem len aby si ma chápala. Aby si si už nemyslela, že toto všetko sa udialo iba preto, aby som si z vás takto odporne vystrelila. Aj ja som toho veľa stratila. Moju rodinu, vás a až neskoro som si uvedomila, že aj Zayna.“

            „Ale prečo si sa teraz takto rozhodla? V čom to bude iné?“ tázavo na mňa pozrela.

            Vzdychla som a pozrela na svoje ruky, ktoré som si žmolila. Boli studené ako ľad a poliate ešte studenším potom. „Ja som sa nijako nerozhodla. To Zayn sa o mne dozvedel. Ver mi, že ak by nebolo tohto nemala by som odvahu len tak jedného dňa prísť, akoby nič,“ vysvetlila som, no do očí som sa jej neodvážila pozrieť.

            „Stále to nedokážem pochopiť. Toto by mi nenapadlo ani v tých najdivokejších snoch. Pochop aj ty mňa,“ jej úpenlivý hlas ma prinútil pozrieť do jej lesklých očí. zodvihla som ruku a chcela ju položiť na tú jej, no v poslednej sekunde som si to rozmyslela a znova ju vrátila na miesto. Spomenula som si na jej pohľad, keď nás púšťala do bytu, aj to, ako sa ma stránila.

            „Ja ťa chápem a ak už so mnou nebudeš chcieť v živote prehovoriť, tak ja budem tá prvá, kto to pochopí a bude to akceptovať,“ prudko som vyfúkla nahromadený vzduch z pľúc. „Iba som mala potrebu ti všetko vysvetliť, aby si vedela ako to skutočne bolo.“

            „Bolo to hrozne ťažké, keď sme si všetci mysleli, že si zomrela. Nepoznáme sa dlho, možno sme sa ani nepoznali v najvhodnejšiu dobu, ale ja aj Danielle sme ťa brali ako sestru,“ po jej slovách sa mi nahrnuli slzy do očí, rovnako ako jej. Prišlo mi to ako v nejakej trápnej komédií, kde dve kamarátky spomínajú na staré časy pri fotkách a obrovskom balení zmrzliny. Ibaže toto bolo niečo celkom iné. Ľutujem všetky moje rozhodnutia a teraz si neprajem nič viac, ako to, aby som sa opäť zaradila do života, ktorý som žila pred tým. „A potom prišlo to dievča, ktoré sa na teba podobalo. Keď som ju videla, všetko sa začalo znovu. Nedokázala by som ju vídať denne a pri tom byť v pohode. Jediné šťastie bolo, že Zayn ju k nám nikdy nepriviedol,“ potichu a neveselo sa zasmiala a pozrela do okna. „Keby si len vedela koľko krát sa Rebeka so Zaynom pohádali. Nikto nebol z toho ich vzťahu nevzťahu nadšený, pretože to Zayna iba viac ubíjalo.“

            „Ale poznáš Zayna, ten si robí svoje a je mu jedno, kto mu čo vraví,“ mávla rukou a pozrela mi do očí. „Neviem čo tým zamýšľal, ale akosi začínam tušiť, že to tak malo byť. Ak by nebolo jej, nikdy by sme sa o tebe nedozvedeli, hoci ona o tebe nevedela nič. Vyrukovala na Zayna s tým, že stretla dievča, ktoré sa na ňu samotnú podobalo a hneď mu to docvaklo. Náhoda? Osud?“ mykla ramenami.