Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

7. Kapitola

            S hrôzou som sledovala Zayna, ktorého iba pred pár sekundami bodol do nohy ten chlap, ktorý ma mal odviesť z tohto domu. Nevedela som čo robiť. chcela som mu pomôcť, no na druhú stranu som akosi vedela, že pre toho hromotĺka by som bola ľahká korisť.

 

            Násilím ma natlačil do auta, tento krát nie do kufra, ale na miesto spolujazdca. Zayna som už nevidela, pretože z garáže vyštartoval takou rýchlosťou, že so mala starosti udržať svoju hlavu ďaleko od palubnej dosky. „Zayn ma nájde,“ zavrčala som nenávistne, no vo svojej podstate som sa hrozne bála toho čo ma čaká. „Znovu ma nájde,“ šepla som tento krát iba pre seba.

 

            Ten nechutný chlap sa zasmial a pridal na rýchlosti. „Už nikdy ťa nenájde a ver mi, že až s tebou skončím, už si ani nebudeš pamätať ako sa voláš, nie to ešte ako sa volá tvoj fajer, zlatíčko,“ jeho slizká ruka sa dotkla môjho kolena a stúpala čoraz vyššie.

 

            Premkol ma strach z cudzieho dotyku, ktorý nebol Zaynov a preto som sa ho štítila. Netušila som ako sa brániť. Pohla som nohou do boku, no to ho iba popudilo v silnejšom zovretí. Vyhŕkli mi slzy po tom, ako sa jeho nechty zaryli do mojej kože. Pohľadom som tikala po celom aute a snažila sa niečo vymyslieť.

 

 Jediné čo mi napadlo bolo vziať pero, ktoré bolo hodené v priečinku pri riadiacej páke a zabodnúť mu ho priamo do krku. neviem ako sa m to podarilo, ale vrazila som mu ho presne do priehlbiny medzi kľúčnymi kosťami. Jeho bolestný výkrik bol zabrzdený chrčivými zvukmi, ktoré boli zrejme spôsobené tým, ako sa mu začala krv dostávať do dýchacej trubice.

 

Okrem toho nepríjemného zvuku som vnímala aj auto, nad ktorým úplne stratil kontrolu. Chmatla som po volante, ibaže to, že to nebol dobrý nápad som zistila až vtedy, keď sa mi pokúšal malátnymi rukami chytiť krk a ublížiť mi. Nenapadlo mi nič iné, iba sa cez neho načiahnuť a vysunúť gombík na dverách, čím sa otvorili dvere v celom aute.

 

Keď som videla blížiacu sa priekopu a za ňou zopár stromov, ktoré isto čakali na náraz, vyskočila som. Pád to teda nebol vôbec hladký ani príjemný. Ruku som mala oškretú, rovnako ako líce, ktoré dopadlo na asfaltku. Celé telo ma bolelo a ubehlo zopár sekúnd, kým som sa spamätala. Respektíve ma spamätalo niečo. Bol to krik muža v aute, ktoré už teraz bolo vzbĺknuté takmer na nepoznanie.

 

            Hoci patril k mojim únoscom, aj tak som mu chcela pomôcť. Vtedy som si ale uvedomila fakt, že som mu chcela ublížiť. Iba pre to, aby som zachránila svoj vlastný život, som obetovala život niekoho iného. Tackavou chôdzou alebo skôr poskakovaním na poranenej nohe, som prišla až ku hŕstke stromov a kríkov.

 

            Oprela som sa o kmeň jedného z nich tak silno, až sa mi do kože vryla kôra. Bolelo to, ale nedokázala som vnímať nijakú fyzickú bolesť, iba tú duševnú. Zabila som človeka. Zapríčinila som smrť človeka, iba aby som si sebecky zachránila ten svoj.

 

            Žalúdok sa mi pretočil a náhle nutkanie zvracať ma prinútilo prehnúť sa. Okrem dávivých zvukov zo mňa však nič nevychádzalo. Akoby aj mohlo, keď som už druhý deň do žalúdka nedostala nič iné ako vlažnú vodu. A aj to, čo nám dali pred tým, sa na jedlo podobalo iba z diaľky, takmer vôbec.