Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

12. Kapitola

Mlčky na mňa pozeral a zhlboka dýchal. Jeho pohľad nebol vôbec príjemný, no už nebol ani vyčítavý. Skôr pôsobil vyčítavo. Zrejme mal pocit, že som ho obvinila z toho, že ma nedokázal dostatočne ochrániť. Ibaže tak to vôbec nebolo, iba on zase raz niečo zle pochopil.

            Ťažko som si vzdychla a unavene zvesila ramená. „Nechcem sa hádať. Prosím,“ pozrela som mu do očí. v jeho tvári sa nepohol ani jediný sval. Stále mal chladný a tvrdý výraz, ktorý sa ale po pár ďalších sekundách začal uvoľňovať.

            „Prepáč,“ povedal potichu. Vážne sa mi ospravedlnil? To predsa znamená, že priznal svoju chybu. Nevravím, že ja žiadny podiel na tomto všetkom nemám, ale skrátka to je pri ňom veľký pokrok.

            Prešiel ku mne a roztiahol náruč, do ktorej som sa ja okamžite s vervou nahrnula. Vtisla som sa mu na hruď, aby som sa v nej mala každú chvíľu stratiť a presne to som zamýšľala. Zostať takto, minimálne ďalších 100 rokov v Zaynovom náručí, kde mi nič nehrozí. Kde sa nestarám o okolitý svet a o všetko, čo nám ešte hrozní.

            Horúce pery pritlačil na moje čelo a ja som viac ku šťastiu nepotrebovala. Iba ho cítiť blízko seba. Jeho a tú najomamnejšiu mužskú vôňu akú som mala možnosť okúsiť za celý svoj život. „Ty mne prepáč,“ šepla som potichu.

            „Vrátime sa domov?“ opýtal sa. Domov? myslí tým svoj dom? Mám tam teraz domov aj ja?

            „Do Londýna?“ prehovorila som potichu a pri tom sa od neho nevzdialila ani o milimeter. Prikývol a odhalil svoje žiarivo biele zuby v okúzľujúcom úsmeve. Nemala som možnosť vidieť ho takto veľmi často, no v tejto chvíli som si bola istá, že urobím čokoľvek, aby sa usmieval častejšie. Je krásny.

            „Myslím, že to bude najlepšie,“ kývla som hlavou. „El potrebuje čas. Nechcem na ňu tlačiť.“

            „Idem jej teda povedať, že odchádzame,“ v momente, keď sa odo mňa odtiahol ma ovial chlad. Mala som chuť ho znova objať a doslova mu prikázať, aby ma už nikdy nepúšťal. V tejto chvíli som nevedela pochopiť, ako som to bez neho vydržala toľké mesiace. Jednu vec som ale tušila. Urobila som to raz, zistila som čo to obnáša a mohla by som ho ubezpečiť na milión percent, že už by som nemala silu znovu urobiť podobné rozhodnutie.

***

            Prísť do znovu do Londýna, vidieť známe miesta, uličky obchody bolo úžasné. Ale vrátiť sa do Zaynovho domu bolo ako Deja vu. Veľmi silné Deja vu. Po tom všetkom, po všetkých väčšinou nepríjemných zážitkoch som mala pocit, že som tu nebola roky. napriek tomu som mohla s istotou povedať, že sa nič nezmenilo. Všetko bolo tak ako pred pár mesiacmi, dokonca aj ľudia, Zaynovi chlapi, ktorý strážili bránu a ja som mala neprekonateľné nutkanie zamávať im a usmievať sa na všetky strany ako blázon.

            „Si rada, že si späť?“ opýtal sa, keď si všimol môj úškrn, ktorým som pozerala ku pootváraným garážam. Autá boli na svojom mieste a na moje prekvapenie sa ich počet nezmenil.

            „Som,“ kývla som hlavou a vystúpila. Otvoril mi dvere a bez toho, aby čokoľvek komukoľvek povedal – napríklad to, že sme sa vrátili – ma viedol po mne známej chodbe k ešte známejším dverám vedúcim do jeho izby.

            Keď som vošla spomenula som si na všetko čo som v nej zažila. Bolo to ako pustiť si film, v ktorom som hrala hlavnú rolu ja a Zayn. Obzerala som sa naokolo a vybavovala si v hlave spomienky, o ktorých som si niekedy myslela, že by som ich najradšej vytesnila z mysle.

            Pohľad sa mi zastavil až na mojej fotografií v ozdobnom rámiku na Zaynovom nočnom stolíku. Pokiaľ si dobre spomínam, vždy tam mal položené iba kľúče peňaženku a okrem toho budík, ktorý aj ta nikdy nepoužíval. Rýchlo som pozrela na Zayna a zistila, že na mňa vážne hľadí. „Potreboval som si nejako pripomínať, že si bola skutočná,“ povedal potichu. Jeho hlas bola mäkší a jemnejší ako kedykoľvek pred tým.

            Srdce sa mi rozbúchalo a tancovalo oslavný tanec vo vnútri mojej hrude. Usmiala som sa a pomalými krokmi prešla až úplne k nemu, kde som sa zastavila. Nadvihla som sa na špičkách a pridržala sa o jeho ramená. Venovala som mu rýchli bozk na pery. „Som skutočná,“ povedala som alebo skôr vzdychla.

            Jeho ruky ma chytili za boka a ťahali ma za sebou ku posteli. Cúval až dokým nenarazil do jej drevenej konštrukcie. Pomaly sa posadil a pri tom nepúšťal oči zo mňa, rovnako ako ja z neho. Rukami som prešla po jeho tmavom strnisku na tvári a mapovala každý kúsok jeho pokožky. Možno som samú seba iba potrebovala ubezpečiť, či je práve on ten, kto je skutočný.

            Rukami so skĺzla od jeho krku až na hruď, kde som sa zastavila. Pozrel dolu na moje ruky. Jednu ruku zodvihol a vzal do zovretia moju, ktorú naviedol presne na miesto, kde bolo jeho srdce. Tĺklo silno a trochu rýchlejšie ako obyčajne. „Je len tvoje,“ vypustil z pier slová tak potichu, že som chvíľu musela premýšľať o tom, či to naozaj povedal.

            Zohla som sa a teraz ho pobozkala o poznanie vášnivejšie a dlhšie ako pred tým. prišlo mi to, akoby to bolo súhra dvoch častí našich tiel, ktoré k sebe patria a ja som nepochybovala o tom, že je to pravda. Mohli byť naše začiatky akékoľvek, dôležité pre mňa je to, aké je to teraz.

            Gestom mi pokynul, aby som sa posadila a ja som neváhala ani chvíľu, keď som roztiahla nohy a obkročmo sa uložila do jeho lona. Naše hrude sa o seba otierali a ja som preklínala každý kúsok čo i len najtenšej vrstvy oblečenia, ktorá mi bránila cítiť jeho nahé telo na tom svojom. Nebrala som ohľad ani na to, že čoskoro mi dôjde aj posledná zásoba kyslíku v pľúcach. Nevedela som myslieť na nič iné, iba na neho a jeho ruky, ktoré ani neviem kedy vkĺzli pod moje tričko a jemne hladili pokožku na chrbte.

            Zimomriavky obsypali celé moje telo, keď oslobodil moje pery z tých jeho a presunul sa ku krku. Krátke strnisko na začalo škriabať na tenkej pokožke na krku, no necítila som sa nepohodlne. Spôsobovalo mi to motýliky v bruchu a doposiaľ nepoznané šteklenie v spodnej časti brucha.