Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

8. Kapitola

„Nechcem ťa znova stratiť. Nemôžem ťa stratiť,“ šepkal mi do ucha a pri tom mi jednou rukou uhládzal vlasy a tou druhou ma držal pevne okolo pása.

 

            „Nechcem, aby sa to opakovalo,“ pokrútila som hlavou a ešte viac sa vtisla do jeho objatia.

 

            Hoci som sa bránila a držala sa ho ako kliešť, svojou silou ma od seba odtrhol, no iba na takú diaľku, aby mi videl do uslzených očí. „Nikdy sa to opakovať nebude. Prisahám, že už nedovolím, aby ti niekto ublížil,“ jeho veľké dlane chytili moju tvár a priblížil si ju k sebe tak, že sme sa jeden o druhého opierali čelom. „Potrebujem ťa, potrebujem,“ oči mal privreté a hlas tichý, no nijako sa mu netriasol, bol pevný.

 

            „Nechcem byť bez teba,“ prehovorila som po chvíli, čo som z bezprostrednej blízkosti skúmala jeho tvár. „Ale bojím sa byť s tebou,“ priznala som napokon.

 

            Otvoril oči a narovnal sa. V jeho očiach som videla po prvý krát paniku a strach. Beznádejný a zúfalý výraz, ktorý som zazrela v jeho tvári tam už nikdy nechcem vidieť. Zayn na mňa vždy pôsobil dojmom neporaziteľného muža, ktorého nič nerozhádže. Aké bolo pre mňa prekvapenie zistiť, že som to práve ja, kto je pre neho najcitlivejšie miesto. „Prosím, nesmieš ma opustiť.“

 

            Mlčala som. Moje vnútro bolo rozpolené na časť, ktorej velil mozog a na časť ktorej velilo srdce. Rozum mi vravel, aby som ho vykopla z bytu a nikdy viac ho znovu nepúšťala do svojho života. Vedel totiž, že so Zaynom nikdy nič ľahké nebude. Naopak moje srdce pišťalo po jeho dotykoch a bozkoch a tom, aby som sa pri ňom ráno zobudila. Jačalo od radosti, keď počulo, jeho slová milujem ťa a tancovalo tanec víťazstva, keď som ho zazrela za dverami. Ibaže ja som nevedela, čo je pre mňa lepšie.

 

            Iste by bolo extrémne jednoduché ho proste vygumovať zo svojho života – po istom čase by som to možno zvládla. Ja som ale chcel bojovať a bola som presvedčená na milión percent, že náš vzťah to najťažšie ešte len čaká. Toto bola iba jedna zo skúšok a ja som v samej sebe hľadala energiu na to, aby som mohla čeliť aj tým novým, čo ešte len prídu.

 

            „Neviem čo mám urobiť. Viem čo chcem, chcem teba, ale na druhej strane mi čosi hovorí, aby som sa od teba držala ďalej. Možno je to aj strach z toho, že by si sa ku mne choval tak ako na začiatku a...“

 

            „Nikdy sa tak k tebe už nebudem chovať,“ skočil mi do reči. „Viem aké je to stratiť ťa. Bože,“ vzdychol a pustil ma, aby odo mňa odstúpil. Teraz som pozerala na jeho široký chrbát. „Myslel som si, že si mŕtva. Celý čas som sa obviňoval z toho, že ak by som ti nevstúpil do života bola by si v poriadku,“ pozrel na mňa, no neprišiel bližšie. Jeho pohľad bol intenzívny, no trochu unavený a ustaraný. „Na druhej strane som ale nedokázal ľutovať to, že som ťa v ten večer spoznal. Bola to najlepšia vec, čo sa mi kedy stala. Ty si najlepšia vec, ktorá ma postretla.“

 

            Jeho slová ma hriali pri srdci, ale aj boleli. Bola som rozpoltená a nerozhodná. Chcela som jednu vec a správna vec bola na míle vzdialená od toho, čo som potrebovala. Chcela som byť s ním. Všetky tie preplakané noci neboli pre nič za nič, ale boli pre muža, ktorý mi na začiatku robil zo života učinené peklo a pre muža, ktorého som tak veľmi nenávidela. Pre muža, ktorého teraz tak veľmi milujem.