Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

10. Kapitola

Po tom ako Zayn dotelefonoval s Niallom a neviem kým ešte, bol ochotný ma z môjho bytu dostať zrejme aj násilím. To ale nebolo potrebné, keďže som šla aj dobrovoľne. Zbalila som si zopár potrebných vecí s tým, že Zayn zo svojho domu v Londýne nevyhodil nič čo mi patrilo. Vraj nikomu nedovolil, aby sa tých vecí dotkol.

 

            Ako som pochopila mali sme namierené do bytu, v ktorom prebývala Eleanor vždy, keď bola v Manchestri. Do tejto doby som vlastne vôbec nevedela, že študuje práve tu, ale prišlo mi to všetko hádam ako osud.

 

            Náhodné stretnutie s dievčaťom, o ktorom stále neviem kam ho zaradiť v Zaynovom živote. Netuším čo pre neho znamená, no jediné čo mi dodávala odvahu a upokojuje ma je fakt, že ku mne napriek všetkému stále cíti to isté ako pred tým.

 

            Akosi som si ale začala vyčítať všetko čo som urobila. To ako som nechcene nafingovala svoju smrť a dovolila, aby pre mňa trúchlili. Bolo to sebecké a to som si uvedomila v momente, ako sa na mňa spoza dverí upreli Eleanorine oči.

 

            Tie začali byť čoraz lesklejšie a lesklejšie a ja som pochopila, že som v nej skutočne našla skvelú priateľku, pre ktorú zrejme nebolo takisto jednoduché pochovať ma. Na myseľ mi prišla moja mama, babička a Tina. Ako sa asi museli cítiť, zatiaľ čo ja som sa zbabelo zašívala v tomto meste ďaleko od všetkých.

 

            Ibaže ja som skutočne nevedela ako sa vrátiť a vyrovnať sa s tým, čo som bola ochotná urobiť len preto, aby som prežila. Teraz na mňa doľahli oveľa väčšie výčitky svedomia.

 

            „Ahoj,“ šepla som potichu, keď sme zopár minút stáli medzi dverami. El vyzerala, akoby sa mala čochvíľa zložiť. Takúto si ju nepamätám. Vždy bola optimistická, dokonale upravená, krásne oblečená. Naopak teraz mala iba obyčajné domáce oblečenie, vlasy stiahnuté v nízkom nedbalom drdole a oči nenamaľované, no teraz uplakané.

 

            „Bože,“ rukou si prekryla ústa. Akým právom sa vydávam za mŕtvu a teraz sa tu zrazu objavím a čakám, že z toho budú ľudia padať na zadok?

 

            „Eleanor, je to v poriadku,“ prehovoril Zayn a objal ma rukou okolo ramien.

 

            „V poriadku?“ zúfalo na neho pozrela. „Ona predsa, mala byť....my sme mysleli, že...mala si byť mŕtva,“ jej hlas bol trasľavý a trochu hysterický, no vôbec som jej to nezazlievala. Ktovie ako by som sa na jej mieste chovala ja. Zrejme by som bola naštvaná, smutná a frustrovaná.

 

            „Prepáč mi to,“ povedala som potichu a sklonila hlavu k zemi.

 

            Z jej úst sa vydral povzdych. „Je len potrebujem...potrebujem to trochu stráviť. Prepáč, ale toto je absurdné. Toto sa nedeje v normálnom živote, preboha.“

 

            Pozrela som na ňu a teraz nemala ďaleko od sĺz ani ja. „Ja ťa chápem, El,“ kývla som.

 

            „Poďte,“ odstúpila od dverí a nechala nás prejsť, no ku mne sa nepribližovala. Akoby sa ma bála, že som duch, inak si to vysvetliť neviem. „Ospravedlňte ma na chvíľu,“ povedala potichu a odišla niekam za dvere, typovala by som, že do svojej izby.

 

            Prešla som spoločne so Zaynom ku gauču a posadila sa. „Netráp sa, potrebuje to len stráviť,“ pohladil ma po ruke a následne na to ju pevne zovrel.

           

            „Ja to chápem,“ zopakovala som tento krát jemu. „Vôbec by som sa nedivila, ak by som mnou už nikdy neprehovorila.“

 

            „To sa ale nestane,“ opravil ma. „Pozri, ani pre mňa nie je ľahké prispôsobiť sa tomu,“ priznal napokon. „Pre všetkých to bol šok.“

 

            „Nikdy som to nemala urobiť. Ibaže ja som myslela, že už vás nikdy neuvidím,“ pozrela som na neho.

 

            Usmial sa daroval mi rýchli bozk na čelo. „Vravel som ti, že predo mnou sa neskryješ,“ zasmial sa. „Vždy si ťa nájdem.“

 

            „To vidím,“ kývla som hlavou a potom pomaly obrátila pohľad na dvere, ktorými Eleanor odišla. „Myslíš, že by som mala ísť za ňou?“

 

            „Myslím si skôr, že by to mala teraz rozdýchať osamote,“ to isté som si myslela aj ja, ibaže som mala hroznú potrebu niečo urobiť. Napraviť to a hlavne sa Eleanor ospravedlniť. A nie iba jej. Tá najťažšia časť ešte len príde. Moja sestra, mama a babička. Na to sa budem musieť pripraviť viac. Nemôžem pred nich prísť iba tak „ahojte mimochodom moja smrť bola iba fraška, pretože som potrebovala zdrhnúť a skryť sa“ to by bolo absurdne.

 

            El bola v izbe zatvorená už vyšle pol hodiny a ja som každou pribúdajúcou sekundou bola viac a viac nervózna. Čo ak mi nikdy neodpustí? Chápala by som to, ale bolelo by to. Hoci som sa s ňou nepoznala celý život, nezažili sme spolu milión výletov, dovoleniek a žúrov, no aj tak mi ona a Danielle pomohla vtedy keď mi bolo najhoršie. Boli mojou jedinou spoločnosťou a jedinými spojencami vtedy, keď som so Zaynom bojovala a nenávidela ho z celého srdca.

 

            „Musím ísť za ňou,“ povedala som potichu Zaynovi, ktorý vyzeral byť stratený vo vlastný myšlienkach. S myknutím na mňa pozrel a prikývol, hoci vyzeral byť stále duchom neprítomný.

 

            Zaklopala som na dvere niekoľko krát no ani raz sa spoza nich nič neozvalo. Nevedela som či to mám brať ako ignoráciu a znamenie, aby som odišla. Ja som sa ale nechcela vzdať, preto som pomaly otvorila a nakukla dnu. Ako som aj predpokladala bola to jej izba. Ležala na posteli a hľadela do stropu.

 

            „Ahoj,“ pípla som potichu, keď som za sebou dvere zatvárala.

 

            Trochu sa nadvihla a pozrela na mňa. „Ahoj,“ jej hlas bol rovnako tichý ako ten môj.

 

            Prišla som až ku posteli, ale neposadila som sa. Stála som pri nej a ruku si oprela o železnú konštrukciu. „Môžeme sa porozprávať?“

 

            „O čom?“ opýtala sa trasľavo.

 

            Zhlboka som sa nadýchla, aby som mohla začať normálne rozprávať. Mala som strach, že by ma hlas zradil a to som nechcela. „O tejto situácií. El viem, že to nebolo pre nikoho ľahké a ver mi, ak by som to nemusela spraviť, tak by som toto rozhodnutie nikdy neurobila. Ja som ale nevidela iné východisko,“ popri tom, ako som rozprávala sa posadila na posteli do tureckého sedu a mne samotnej mávnutím ruky nariadila, aby som sa posadila oproti nej.

 

 

            „Čo sa stalo? Prečo si to teda urobila?“ opýtala sa a v jej očiach svietil obrovský otáznik zo všetkých nezodpovedaných otázok.