Revenge of the villain [z.m.] 2. séria ✓

1. Kapitola

Istý čas som mal pocit, že vidím duchov, hoci na nich neverím. Začal som chodiť do klubu každý víkend a každý jeden víkend vídaval dievča, ktoré sa krútilo na parkete priamo v jeho strede. Hádzala bokmi zo strany na stranu a vyzerala, že nič iné nevníma. Vždy som ju videl iba z diaľky napriek nutkavej túžbe ísť za ňou a objať ju. Nikdy by som ju už nepustil, iba jej drobné telo zvieral v rukách.

 

            Bol som tak zaslepený spomienkou na Dianu, že som si nevšimol tie rozdiely. Až keď sa mi po niekoľkých týždňoch pozrela do očí som okamžite vedel, že to Diana rozhodne byť nemôže. Iba dievča, ktoré sa na ňu veľmi, veľmi podobá. Mali rovnaké črty tváre, no keď jedného večera prišla ku baru a posadila sa vedľa mňa zdali sa mi celkom odlišné. Zrejme to bolo spôsobené tým, že Dianu proste nemôže v mojej mysli, v mojom srdci nikto nahradiť. Skrátka sa jej nikto nevyrovná.

 

            Aj jej správanie bolo na míle vzdialené od toho Dianinho. Sršala sebavedomím, ktoré ma občasne dosť vytáčalo. Bola poddajná a nikdy nepovedala nie. Až teraz som si uvedomil, že hoci ma Dianino vzpieranie a tvrdohlavosť vždy tak veľmi naštvala, miloval som to na nej. Tú jej bojovnosť, s ktorou sa vždy postavila oproti mne, hoci sama zrejme vedela, že nemá šancu na úspech. Emma a Diana si boli na prvý pohľad tak podobné, ale pritom boli celom rozličné.

 

            Neviem prečo som si Emmu nechával stále pri sebe, ale zrejme to bolo tou podobou. Keď som spal s dievčaťom tak podobným Diane, mal som menší pocit, že ju podvádzam. Bolo to zvrátené, to je zrejme pravda, ale ja som sa proste inak s jej smrťou vyrovnať nevedel. Iba tak, že som si Dianu predstavil na mieste Emmy. Bolo to odo mňa podlé a odporné, takto využiť nič netušiace dievča, ale ona z toho ťažila tiež dosť veľa. Kúpil som jej čo chcela, pričom som si opäť pripísal na môj pomyselný zoznam ďalší rozdiel medzi nimi dvoma.

 

            Ležal som na svojej posteli a premýšľal čo ďalej urobiť so svojím životom. Pred tým, ako som spoznal Dianu som bol spokojný. Nepoznal som lásku a vyhýbal som sa jej – už chápem prečo. Pretože je to bolestivý nezmysel, ktorý ešte ani nestihnete okúsiť plnými dúškami a už je stratený v nenávratne. To čo mi mohlo celý čas takmer oči vyraziť – také to bolo zrejmé – som si uvedomil až vtedy, keď to bolo preč.

 

            Ak by som sa mohol rozhodnúť či sa niekedy zamilujem, rozhodne by som si zvolil odpoveď nie. Nebolo mi lepšie bez toho? Bez trápenia, bez bezsenných noci a ak sa náhodou stalo, že sa mi niečo snívalo, tak to bolo iba o Diane. Nikdy to ale nebolo nič dobré. Napríklad ako sa ľuďom väčšinou snívajú všetky tie hlúposti, že ležia na lúke s milovanou osobou a sú spolu šťastný. Nie, mne nie je šťastie dopriate ani v snoch. Vždy ju počujem kričať. Snaží sa dostať von z auta, ale nejde to. Ten sen vidím, akoby z pohľadu inej tretej nezainteresovanej osoby. Seba vidím stáť blízko pri vraku, v ktorom sedí Diana a volá na mňa, aby som jej pomohol. Namiesto toho sa však iba spokojne usmievam a ako provokáciu si pohadzujem medzi prstami strieborný zapaľovač, ktorý som pred chvíľou použil na zapálenie auta.

 

            Z týchto nočných môr sa väčšinou budím celý upotený a zadýchaný. Tieto sny sa mi vyhýbajú vtedy, keď strávim noc u Emmy v byte. K sebe som ju ešte nikdy nepriviedol, pretože som sa opäť vrátil ku starému známemu pravidlu, že u mňa v posteli nikdy nebude spať žiadna žena. Tento krát som ho ale vylepšil ešte o jedno mini pravidlo, že v mojej posteli už nikdy žiadna ležať nebude, nebude na nej ani len sedieť, či sa na ňu pozerať dlhšie ako 5 sekúnd. Je to možno trochu extrémne a občas sa cítim ako posadnutý magor, ale tak som to proste cítil. V tej posteli som dovolil spať jedinej žene a tak to zostane až po zvyšok môjho života.