Starí Známi

22.kapitola

Tessa
Zobudili ma horúce lúče, ktoré prenikali cez čelné sklo. Ani neviem, kedy sa mi včera podarilo zaspať, ale určite som spala dlho, keďže mám poriadne seknutý krk, z tej hroznej polohy.

,,Dobré ránko a vitaj v Paríži," nadšene predniesol Cameron, no keď môj pohľad zakopol o neho, nevyzeral najlepšie.

Nechala som ho šoférovať asi dlhšie a poriadne v posteli spal ani nepamätám.

,,To už sme tu?" prekvapene sa pozriem von oknom, kde spoznám Francúzku architektúru. Včera som zaspala hneď, ako sme sa dostali preč z trajektu.

,,Áno a potrebujem navigáciu," je nejaký podráždený, možno to je z nedostatku spánku. Eric mi včera volal, vraj nejaký jeho kamarát má malé súkromné lietadlo a odvezie nás späť do New Yorku, na čo sa vôbec neteším. Cesta do Paríža bola super. Znova som to mohla byť aspoň na malú chvíľu ja. Sedemnásťročné bezstarostné dievča. A teraz sa budem musieť vrátiť a znova čeliť Ericovi a jeho chorej mysli.

***

Zápis sme vybavili prekvapivo rýchlo a už sedíme v nejakom malom súkromnom lietadle. Nie je to nič moc, žiadny luxus. Cameron zaspal. Odkedy sme odišli z Paríža nehovorí so mnou, stále rozmýšľa a vidím na ňom že chce so mnou riešiť Erica, ale bojí sa, že sa pohádame.

,,Za pár minút pristávame," oznámi mi letuška. Tak je to tu, zas späť v New Yorku. Od Erica viem, že Cameronovi hrozí väzenie ale tak intenzívne ho nehľadajú.

,,Cameron, vstávaj už sme tu," jemne do neho štuchnem, na čo sa rozospato začne obzerať okolo seba, až sa zastaví pohľadom na mne a jemne sa usmeje.

,,Je mi ľúto, že náš výlet už končí," smutne sa usmeje.

,,Možno neuveríš, ale aj mne veľmi," úsmev mu opätujem. V očiach sa mu mihne ozajstná ľútosť.

Ako povedala sestrička, za pár minút začne lietadlo klesať. Vystúpime a tam hneď čaká Ashton s nejakými chlapmi, ktorých som už párkrát videla v kancelárii.

,,Ochranka?" znova nahodím chladný tón hlasu.

,,Eric chce s vami oboma hovoriť hneď!" prehovorí Ashton a otvorí mi dvere na aute. Dovedie nás do nejakej miestnosti a oboch nás tam zamkne.

,,Hej!! Ashton! Čo robíš hneď nás pusti!" nahnevane kopnem do dverí. Nechápem, čo sa tu deje ale nepáči sa mi to. Otočím sa na Camerona, ktorý sa tvári dosť vážne. Sadnem si na gauč, ktorý sa nachádza v miestnosti a obaja sedíme v tichu, až pokým nás nevyruší môj telefón, na ktorom svieti meno Eric.

,,Môžeš mi vysvetliť, čo to má znamenať?!" vyskočím na neho do felefónu.

,,Myslela si si, že ja sa nedozviem, ako ste si skracovali čas na trajekte?" začujem drsný hlas, v ktorom počujem poriadny hnev.

,,E.. Eric j..ja ti to vysvetlím," vyskočím na nohy.

,,Ako som ti povedal, aspoň spoznám tvoju rodinu, pozdravím ich od teba," v jeho hlase začujem smiech.

,,Nie, prosím, Eric! To nemôžeš!!" začnem kričať, už do hluchého telefónu. Moje telo zaplaví hnev a nevnímam nič okolo seba. Eric chce ublížiť mojej rodine a ja som tu zamknutá. Začnem trieskať na dvere a kričať nech ma pustia. Nevládzem sa nadýchnuť a cítim ako moje telo zaplavuje záchvat úzkosti. Za všetko môže aj tak on...

❤❤❤

ĎAKUJEM 🙏❤