Life Princess

Part two

Myslíte si, že som sa zobudila na jemné čvirikanie vtáčikov alebo na to ako sa slnečné lúče predierali do izby? Omyl! "Zlatko, okamžite vstávaj!" zobudila som sa na to ako mi do ucha kričala mama. Mala som sto chutí zabiť ju. 

Nemyslím to doslovne!

Zanadávala som si popod nos a vstala. Nechcem moju mamu ešte viac naštvať. "Niečo sa deje?" spýtala som sa a dávala dobrý pozor na tón môjho hlasu. "Áno niečo sa deje. Volal mi tvoj otec. Vraj sa pre teba prázdniny končia." čo?!.....Ako, že sa pre mňa prázdniny končia?! "Nechceš mi to vysvetliť?" odhrnula som deku a narovnala sa. Toto naozaj nie je ráno aké som si predstavovala. 

"No.....vraj je v Amsterdame Adam a má ťa prísť navštíviť do paláca. A keďže tvoj otec ho má veľmi rád, chce aby si vtedy bola doma." aby ste boli v obraze: Adam je niečo ako môj..nápadník? Myslím, že toto slovo ho vystihuje. Ja o neho nestojím ale otec je s jeho otcom veľký priateľ a tak má v obľube aj jeho. Stále mi vraví aký je Adam skvelý chlapec pre mňa. Uprímne..ja si to nemyslím. 

Je to len nafúkaný zbabelec! Aj malé dieťa je odvážnejšie ako on. A to fakt nepreháňam. Zafňukala som pred mamou a hodila sa na posteľ. Celé moje plány na prázdniny sú zničené!! "Nechcem ísť domov!" zakričala som. Mama sa zasmiala. Dobre vedela ako Adama nemám rada a prišlo jej smiešne, že ma otec tlačí do tohto vzťahu. No podľa mňa to vôbec nie je vtipné.

"Musíš ísť. Ver mi, že ja to nechcem ale otec si nikdy nedá povedať." v tomto mala pravdu. Vždy musí byť všetko podľa otca. "A kedy by som sa mala vrátiť?" v duchu som sa modlila aby to nemuselo byť tak skoro. 

"Už dnes. Paul ťa počká kým si zbalíš veci a potom pôjdete." to snáď nemôže myslieť vážne! Nechcem odísť. Veď sú prázdniny! Prečo by som mala odchádzať len preto, že príde Adam? Nech si ho otec privíta sám. 

Mama odišla a ja som si hlavu položila medzi vankúše. Zbohom Toronto. Stavím sa, že mamu uvidím až budúce leto. Otec povie nech už nikam nejazdím. Bože!! Od nervov som rozhádzala všetky vankúše po izbe. Prišla som ku šatníku a rýchlo nahádzala oblečenie a všetko ostatné do kufrov. Nie žeby som sa ponáhľala ale Paul mi už klopal na dvere. "Mohol by si ich odniesť dole do auta Paul?" ukázala som rukou na zbalené kufre. "Samozrejme." povzbudivo sa usmial. Šla som sa mamou, ktorá už netrpezlivo stála pred dverami. "Ani sa nestihnem naraňajkovať." odsekla som. A bola som naozaj hladná! 

 Mama sa zasmiala. "Naješ sa v lietadle." vzala som si kabelku a šla sa rozlúčiť. Z oka mi vypadla neposlušná slza. Nechcela som od nej odísť. Mala som tu predsa byť celé dva mesiace! "Sľubujem, že sa tieto prázdniny ešte uvidíme." pošepkala mi do ucha keď sme sa objímali. "Dobre." nepodarene som sa na ňu usmiala a vyšla z domu. Paul ma už čakal v aute tak som jej len zakývala a nasadla.

"Nebuďte smutná princezná. Mali by ste byť radi, že znova uvidíte Adama."  "No...už som ti hovorila, že ho nemám rada. Otec to podľa mňa preháňa." zavrčala som od nervov a sledovala ako sa obrovské domy vzdiaľujú. 

Zastavili sme na letisku kde už ako inak čakalo otcove lietadlo, ktoré poslal z Amsterdamu. Prevrátila som nad tým očami a bez slova nastúpila. Sadla som si do pohodlného kresla a začala sa opäť baviť s Paulom. 

"Normálne deti majú prázdniny dva mesiace. No ja ich mám jeden deň." zavzdychala som. "Nie nemáte. Len sa musíte vrátiť domov kvôli povinnostiam." "Ktoré sú hlúpe. Neverím, že ma otec volá len kvôli tomu aby som sa stretla s Adamom." "Veď viete, že mu na tom záleží. Nemali by ste sa toľko sťažovať princezná." jemne sa zachychotal a šiel sa porozprávať s pilotom. Neviem prečo ho otravuje keď musí dávať pozor pri lietaní. 

Hlavu som si oprela o malé okienko vedľa mňa a začala rozmýšľať nad mojím rušným životom.

Je naozaj ťažké žiť v takom ruchu a zhone už od malička. Zvykať si na blesky fotoaparátov a výkriky vlastného mena. Počúvať slová neprajníkov, že naša rodina zničila Holandsko. Nepriala by som to nikomu z vás. Ani mojim najhorším nepriateľom. A teraz? Každým dňom sa blížim k dospelosti, v ktorej ma každý vidí ako novú kráľovnú. A kráľom by mal byť Adam. Neviem si predstaviť život po jeho boku. Bude to strašné. Ak do osemnástky nestretnem chlapca, ktorý by za to stál, budem sa musiť zmieriť s Adamom, čo naozaj nechcem. 

Z môjho nepokojného premýšľania a ľutovania sa ma vyrušil hlas milej letušky, ktorá oznamovala pristátie. 

Som doma. Som znova v Holandsku. Som znova pri mojom otcovi. To je snáď zlý sen. Len čo som vystúpila z lietadla, hneď ma oslepili blesky foťákov. Ako to nenávidím. Paul ma chytil za ruku a viedol do auta. Museli sme počkať dokiaľ mi nedali všetky kufre do auta a tak sme mohli ísť do paláca. Celú cestu som mlčala a Paul sa ani nesnažil o konverzáciu lebo vedel, že je to zbytočné. 

Keď sme dorazili na miesto okamžite som videla vytešeného Adama. Samozrejme bol ako inak v čiernom smokingu, ktorý na ňom síce vyzeral dobre, ale aj tak som ho nemala rada.

"Alexandra! Som tak rád, že ťa opäť vidím." sríkol a zatočil so mnou vo vzduchu. Nasadila som svoj falošný úsmev, ktorý som mimochodom používala teraz často. "Ahoj Adam. Aj ja ťa rada vidím." klamstvo! Dal mi pusu na líce a znova prehovoril. "Máme na seba dosť času, ale teraz ťa volá tvoj otec. Vraj ti musí niečo súrne oznámiť." čo mi musí otec súrne oznámiť? To sa u neho často nevidí. Šla som plynulým krokom za Paulom až do jeho pracovne kde sedel na vysokom koženom kresle a po jeho boku stála jeho práva ruka Wilson. 

"Vitaj späť Alex. Mám pre teba malé prekvapenie." no hurá. Zasa hodiny klavíra naviac ako minulý rok?! Fakt úžastné. "Čo to je otec?" sykla som. "Pozor na tóm mladá dáma! Som tvoj otec a nebudeš sa so mnou takto baviť." "Ospravedlňujem sa." 

"Takže k tomu prekvapeniu. Viem, že si určite sklamaná, že si nemohla ostať s matkou ale poznám spôsob ako ti to vynahradiť. Tento týždeň sa bude konať maškarný ples, na ktorý ideš samozrejme s Adamom, ale on hneď po plese odchádza aj s jeho rodinou. Tak ma napadlo aby si si potom šla užiť prázdniny do Berlína. Vie ako si tam vždy chcela ísť." 

Prázdniny v Berlíne?! Dobre som počula?! V Berlíne? To sa mi sníva. Otec sa teda vážne prekonal! Začala som kričať od radosti ale bola som ako inak prerušená. "Upokoj sa. Samozrejme ťa tam nepustím samú. Dostaneš bodyguarda." "Čože?.. Nie oci ja nechcem mať za zadkom nejakého starca. Určite bude otravný a bude mi to kaziť." 

"Prestaň sa sťažovať Alex. Ako som povedal." prstom ukázal na dvere, z ktorých vyšiel môj bodyguard na dobu neurčitú.

"Alex, toto je tvoj bodyguard Justin Bieber."