Life Princess

Part twenty-one

Z pohľadu Alex: 

"Tanner, vadilo by ti keby si ma odviezol domov?" spýtala som sa ho nedočkavo. Jeho nechápavý pohľad som sa snažila z celej sily ignorovať a myslela som hlavne ne to, nech je moja mama v poriadku. "Jasné, že ťa odveziem ale...povedz mi čo sa deje." bol zvedavý. "Nič len menšie problémy. Vlastne ma nemusiš vodiť až domov. Stačí len do mesta." uvedomila som si, že on vôbec nevie čo som zač. Dcéra holandského kráľa, ktorá odmietla trón a majetok len kvôli nepokoji v rodine. A teraz neviem či moja mama bojuje o život alebo nie. "Zblánila si sa? Keď ťa beriem tak to rovno pred tvoj dom. Načo by si potom zbytočne chodila po autobusoch?" prižmúril oči a z vrecka vytiahol kľúče od auta. "Idešmš teraz alebo sa najskôr naješ?" "Teraz." prikývol a potiahol ma za ruku. Taký adrenalín som ešte nikdy necítila. Bála som sa tak veľmi až som sa začala triasť. "Alex, musíš sa upokojiť." pošúchal mi rameno a spoločne sme nastúpili do dodávky. Naozaj to bude divné keď prídeme do Amsterdamu v tomto.

Tannerovi som povedala aby trochu dupol na plyn. Ponáhľala som sa pretože som chcela vysvetlenie. Od otca aj od matky. Nie je prijateľné, žeby mi niečo také zatajovala. Zrýchlene som dýchala a nedarilo sa mi upokojiť sa. Aj keď som sa tak veľmi snažila. Rozmýšľala som, čo by mi povedal Justina na to aby som ostala pokojná. Pravdepodobne by ma pobozkal. No teraz tu nie je. Je tu len Tanner a ten ma už nepobozká. 

"Alex čo som povedal? Upokoj sa. Ak sa o tom chceš porozprávať tak mi to môžeš povedať." snažil sa vyznieť normálne no bolo vidno, že má obavy. Obavy o mňa. 

"Moja mama je na tom asi zle. Volala som jej a vôbec nevyznela najlepšie. Bojím sa o ňu, preto chcem prísť čo najrýchlejšie domov." vysypala som zo seba. Pomohlo mi to. Takto to zo seba dostať von, všetko. Zdôverila som sa Tannerovi a teraz som mala pocit, že na to všetko nie som sama. "Aha. No..určite bude v poriadku. Musíš byť len trpezlivá pretože tým, že budeš nepokojná a nervôzna, nepomôžeš ani tomu aby sme šli rýchlejšie a nepomôžeš ani sebe. Len sa to zhorší." poučal ma. 

"Keď ja o ňu nechcem prísť, Tanner." šepla som. Nemohla som ani len pomyslieť na to, žeby jej naozaj niečo bolo. Moja mama bola vždy zdravá,teda aspoň tak vyzerala. Nikdy som na nej nevydela žiadne známky, žeby s ňou niečo nebolo v poriadku. A teraz.....je to všetko také rýchle. Len dúfam, že všetko nakoniec dobre dopadne. 

"Nemaj strach. Určite jej je dobre a ty sa len zbytočne strašíš." povedal jemne a ruku položil na moje koleno. Rozhodovala som sa, či mu mám povedať všetko. Že som aj oficiálno.neoficiálna princezná a všetko okolo môjho života. Ak mi bolo lepšie keď som mu povedala to o mame, možno mi bude lepšie keď mu poviem aj toto. "Tanner chcem ti niečo povedať." povedala som do prázdneho ticha. Boli sme asi už v polovici cesty do Amsterdamu a počas cesty by som aj tak nemala čo robiť, len sa utápaťv snahe o presvedčení, že všetko bude dobré. 

"Počúvam, Alex." usmial sa. Cítil zo mňa nervozitu a tak sa to snažil všelijako zmeniť. No nezmenilo sa to. Stále som so sebou v mojom vnútri bojovala. Povedať mu to alebo sa na to vykašľať? Aj tak by sa to dozvedel keby sme zastavili pred palácom. Chce ma predsa odviezť až domov. "Já...vieš, je tu veľa vecí, ktoré o mne nevieš." pokrútil hlavou. "Ani ty o mne nevieš úplne všetko." zasmial sa a ruku z môjho kolena dal na volant. Asi mu to bolo lepšie. Zodvila som hlavu úplne rovno a prižmúrila oči. "Hej, no....sú to dosť podstatné veci. Vieš, ja som z kráľovskej rodiny a ......" "Alex viem, že si princezná." vyhrkol zo seba. Sama som bola prekvapená tým, že to vedel a ani som mu to nemusela povedať. Odkiaľ to asi tak mohol vedieť? "Ako? Ako to vieš?" 

"Alex pozná ťa každý. A to, že som brit neznamená, že ja nie. Spoznal som ťa už vtedy keď si mi skočila do cesty. Ale...nechcel som ti dávať najavo, že viem kto si. Naši mi totiˇž povedali, že nemáš rada keď tvoje postavenie berie niekto veľmi vážne. A ja sa rád prispôsobujem ľuďom. Prispôsobil som sa tebe." nevinne sa usmial a ďalej sledoval cestu. Moje ústa boli otvorené dokorán a naozaj som nevedela čo povedať. Fakt som bola tak hlúpa, že som na to nemohla prísť sama? 

Moje myšlienky sa skončili keď som si uvedomila, že stojíme pred hlavnou bránou paláca. 

"Naše cesty sa asi končia Alexandra." povedal Tanner a v očiach sa mu zabliskol smútok. Ani ja som ho nechcela vidieť naposledy. Tie hodiny s ním boli naozaj celkom príjemné aj keď som polovičku z toho prespala a dosť času sme strávili bozkávaním. "Nevidíme sa naposledy, Tanner. Uvidíš, že si ťa nájdem a znova sa niekde stretneme." to boli moje posledné slová predtým, než som vystúpila a on odišiel s úsmevom na tvári. Otočila som sa k Paulovi a ten mal smutný výraz v tvári. Teraz som si uvedomila prečo tu vlastne som. Mama. Pribehla som k nemu a spýtala sa ho "Čo je s ňou?" privrel oči a dal mi odpoveď "Netuším. Kráľ nikomu nechce nič povedať, princezná. Očakáva vás. Máte ísť dnu." prkývla som a utekala do vnútra. Chcela som mamu nájsť sediacu v kuchyni ako sa s ním rozpráva a je šťastná, že ma vidí a nie, že nebude v poriadku. 

Pribehla som k veľkým dverám od jej izby a z nich akurát vyšiel Justin. Počkať.....Justin?! "Čo tu ty robiš? A kde je mama?" zúžila som obočie do rovnej čiary a čakala na odpoveď. Cez malý priestor otvorených dverí som uvidela doktora ako kýve hlavou do znaku-nie. "Alex nemala by si tam chodiť." chcel ma objať no ja som sa nedala. Nechcem aby mi hovoril niečo také. Chcem aby mi vysvetlil čo tu robí a povedal mi, že je mamam v poriadku! Chcela som sa cez neho prepchať no nechcel ma pustiť dnu. "Justin okamžite ma tam pusť. Chcem vidieť mamu!" zakričala som ale on ma prerušil tým, že ma chytil za ramená a snažil sa ma odstrčiť od dverí. "Alex hovorím, že tam nemáš ísť." strácal nervy. Neh ich aj stráca, čo mám potom hovoriť ja?!! 

"Prečo by som nemala?! Pusť ma okamžite dnu! Moja mama ma chce vidieť." zatlačila som na jeho ruky no bol stokrát silnejší než ja. "Už je neskoro Alex." pošepkal mi blízko tváre. Nemala som ani len potuchy o čom to hovorí ale chcela som to vedieť. Mala som divný pocit. Že je všetko zle. Že celý môj život visí na hrane a to sa mi vôbec, vobec nepáčilo. "Justin pusť ma tam. Neviem o čom to hovoríš ale chcem vidieť svoju mamu. Chcem vidieť, že jej nič nie je a je okey." zavrčala som a z oka sa mi vynorila slza. Podľa jeho výrazu som vedela čo ma čaká. Niečo zlé. Strašné. 

Celý môj svet sa za pár sekúnd úplne rozpadol a ja som mala pocit, že sa topím v pekle. Nepotreboval mi to ani oznamovať. Všetko čo som mala v živote rada, zmizlo. Stratilo sa to. Všetko, moja mama ma nechala. Nechala ma s otcom tu, v paláci, na tomoto skazenom svete samích. Mama, žena, ktorú som milovala najviac na svete, a ktorú som brala ako môj vzor, ma tu nechala. Bez rozlúčky, bez posledného slova, len tak. 

Moje nohy sa podlomili a ja som spadla do Justinovho náručia. Zrútila som sa ako domček z karát. Vzlyky, ktoré som potlačovala, vyšli na povrch a nebolo nič čo by ma v tomto momente vedelo upokojiť. Nič. Teraz som vedela, že môj život už nebude taký ako predtým. Nebude kompletný tak ako doteraz. Začala som hystericky plakať a Justin so mnou sadol na tvrdú zem. Hlavu som mala opretú o jeho teplé rameno a ďalej sa nechala unášať smútkom a žiaľom. Do ucha mi šepkal pekné slová no nezaberali. Všetko mi bolo jedno. Moje telo sa triaslo ako zbláznené a nechcelo to prestať. Zima ma obklopila a ťažko sa mi dýchalo. Myslela som si, že umriem. Možno by som bola aj rada. No veta, ktorú mi Justin v ten okamih povedal, len potvrdila môj plač a všetko čo sa okolo dialo. 

"Je mi to ľúto Alex."