Life Princess

Part twenty-four

Konečne sme nastúpili do lietadla. Nebolo úplne plné ale ani sme tu nemali neviem aké súkromie. Sadli sme si na naše miesta a Justin hneď spustil "Chcem aby si vedela, že v Berlíne kupujem byt. Nechcem aby sme bývali u našich takže sa nemusíš báť." aspoň jediná dobrá správa. Prikývla som a hlavu otočila na okienko vedľa mňa. Nebolo mi do reči pretože som stále musela myslieť na to, čo sa stalo v paláci, na otcove slová..  

Vždy sme sa snažili dať ti všetko,čo si chcela. To, čo sme ti videli na očiach, sme ti dali. A tebe to stále nestačí. Nevieš pochopiť aké je náročné starať sa o vlastné dieťa a pritom si robiť svoju prácu. Ale ani nikdy nebudeš vedieť. Zmluva je zničená.Majetok si dala iným takže...už ťa tu nič nedrží Alexandra. Chcela si odísť, tak vypadni. Vypadli z môjho domu a nikdy sa už nevracaj. Zober Justina a vypadnite!

Nebolo práve najlepšie to počúvať. Vyhodil ma z domu a ani nemyslel na to, čo všetko by sa mi mohlo stať. Som rada, že sa Justin tak zachoval, a že mi podal pomocnú ruku, aj keď ho nechcem veľmi zaťažovať. 

"Nemysli na to už toľko. Zbytočne si ešte uškodíš, Alex. Nechcem aby si bola smutná. Ja viem, že to je teraz nemožné ale aspoň sa posnaž dostať to z hlavy." pohladil ma po ruke a sledoval moje oči. Slzy som zahnala a poslúchla ho. Ak je otec až tak úbohý, že mi všetko dá za vinu a vyhodí ma, tak nech je. Mala by som sa hlavne zameriavať na to, že už nemám mamu. To jediné je hlavné. 

Oprela som sa o jeho rameno a snažila sa zaspať. Ale niektoré otázky som potrebovala vedieť. "Ten byt.....už ho máš vyhliadnutý?" zdvihla som pohľad a až potom som si uvedomila, že sme pri sebe neskutočne blízko. Takto blízko sme pri sebe boli keď sme sa posledný krát pobozkali. 

"No....áno. Nemaj strach." videla som na ňom ako znervóznel. A nebol jediný. Aj ja som bola nervózna a veľmi. Moje dýchanie sa zrýchlilo a nešlo to zastaviť. Myslela som si, že moje srdce každú chvíľu exploduje. "Ja...." nemohla som sa vykoktať. Všetko mi zrazu prišlo neskutočne ťažké. Chcela som Justina pobozkať no zároveň som v podvedomí vedela, že to nie je správne. Čo ak nás niekto uvidí? Čo ak ma niekto spozná? To by nebolo najlepšie. Ale nemohla som to zastaviť, ani som nemala čas na rozhodovanie pretože Justin si to urobil po svojom. Jeho teplé pery sa dotkli mojich a znova som cítila ich chuť. Boli stále rovnaké. Sladké, mäkké a jemné ako naposledy kedy som sa  snimi stretla. Vtedy to bolo iné. Nebola som na úteku pred ľuďmi, nebola som zarmútená pretože ma môj vlastný otec sklamal, nebola som smutná pretože odo mňa odišla blízka osoba. 

Vtedy som bola maximálne šokovaná. Nehovorím, že som teraz nebola ale vtedy to bolo iné, ako som už hovorila. 

Justin sa odtiahol a pozeral sa na mňa akoby videl ducha. "Prepáč. Nemal som to robiť. Teraz si sa asi na to necítila. Prepáč Alex." začal sa mi ospravedlňovať a tvár si skryl do dlaní. "Nie, ja....asi sa mi zdá, že som to potrebovala. Teda,,,neospravedlňuj sa, pretože nemusíš. Bolo to pekné." usmiala som sa na neho. Konečne po večných hodinách to bol pravý úsmev. 

Justin sa na mňa pozrel s jeho hnedými kukadlami a tiež sa usmial. Teraz som sa hlavne modlila aby nás nikto nevidel ale vzhľadom na to, že sme boli úpne vzadu to ani tak nebolo možné. Natiahla som sa k nemu a pobozkala ho. Možno sa to k danej situácii nehodilo no mne to pomáhalo aspoň trochu zabudnúť. 

Ani jeden z nás nechcel prestať no boli sme prerušení letuškou. Počula som ako Justin nenápadne zavrčal a to ma donútilo zasmiať sa. "Dáte si niečo z ponuky?" usmiala sa na nás, teda presnejšie na Justina ale on ju mal niekde. "Nie, ďakujeme." povedal otrávene a ona odišla s miernym úškrnom na perách. Ako ja nenávidím namyslené letušky. Myslia si o sebe, že sú neviem čo a pritom sú len úbohé a zúfalé. 

"Vyrušila nás. To sa mi nepáči." počula som Justina vedľa seba a potom som sa k nemu otočila úplne. "No..asi to bolo znamenie aby sme prestali. Vieš, žeby sme to nemali robiť, Justin. Nie je to vhodné aj vzhľadom na náš vekový rozdiel." nevedela som odkiaľ sa to vo mne bralo. Dobre som vedela, že môj názor nie je takýto. "To hovoríš teraz. Ale pred pár sekundami ti to bolo jedno. Celý náš vekový rozdiel. Navyše...až budeš plnoletá, nebude to tak prekážať." usmial sa pri myšlienke, že o dva alebo viac rokov budeme konečne spolu. Ale kto vie. Možno si on niekoho nájde a ja sa zázračne vrátim do paláca, alebo to skončí úplne inak než si to teraz predstavuje on. "Dobre len už ma nechaj. Rada by som si pospala." prevrátila som očami nad jeho chovaním. Prikývol a moju hlavu som si uložila na jeho rameno. Bolo to tak pohodlnejšie. O mal=u chvíľu som sa ponorila do ríše snov a nikto ma z nej nemohol vytiahnuť. 

*****

"Čo sa deje Alex?" počula som Justina ako na mňa kričí z obývačky. Na hlave som mala korunu po otcovi a ruku som mala položenú na mojom bruchu. V očiach som mala slzy šťastia ale aj strachu. To, čo som sa dozvedela bolo pre mňa šokujúce. Keď som sa dlhšie neozývala, Justin prišiel za mnou a sledoval ma ako sa pozorujem v zrkadle. Všimol si ako si držím moje brucho a ústa otvoril dokorán. "Justin...som tehotná." usmiala som sa na neho a prišla k nemu. Ruku som dala z brucha dole a namiesto mojej sa tam objavila jeho. "Kedy si to zistila?" spýtal sa  v šoku. Ale na tvári som mu videla radosť. Tešil sa rovnako ako ja. "Len nedávno." pobozkal ma a zároveň pomedzi bozky povedal "Som zvedavý či po nás nastúpi princ alebo princezná." "Princ." 

Mojim telom prudko trhlo a následne som otvorila oči. Spamätávala som sa z toho sna. Nebolo to nič nezvyčajné. Mávala som aj podobné sny. Tento nebol nejak výnimočný. Vždy sa mi sníva o budúcnosti s Justinom. Vždy sme na tróne, na jeho hlave sa týči koruna a má hrdý výraz v tvári. 

"Sme tu, Alex. Už sme v Nemecku."