Life Princess

Part twenty

Odtiahla som sa od Tannera a zadychčane na neho hľadela. "Prečo si to urobil?" spýtala som sa neveriacky. Prečo to urobil? 

"Neviem. Prepáč mi to Alex, proste to na mňa prišlo. Ospravedlňujem sa." začal koktať a pustil ma. Prižmúrila som oči a chytila ho za rameno. "Nemusíš sa ospravedlňovať. Síce to nebolo práve najlepšie ale....to nemusíš." usmiala som sa a odišla. 

Tanner ma pobozkal! Veď to nie je ani uveriteľné. Keď si predstavím ako na mňa včera kričal, že som nedávala na ceste pozor, tak som len neveriacky krútila hlavou. 

Aj keď mi neskutočne pripomínal Justina, čo som ani len nevedela prečo, nemal to urobiť. Teraz sa na neho nebudem môcť normálne pozerať, baviť sa s ním. 

Vošla som do svojej izby kde ma čakalo prekvapenie. Na posteli sedela Tannerova mama. "Ahoj Alex." usmiala sa a poklepala rukou na miesto vedľa nej aby som si sadla. Urobila som to, čo odo mňa čakala a sadla si vedľa nej. 

V ruke držala bielu obálku, na ktorej bolo napísané moje meno. Čo to má znamenať? 

"Asi sa pýtaš sama seba, prečo držím obálku s tvojim menom je tak?" zasmiala sa ale ja som dobre vedela, že to nie je pravdivý smiech. Ten vyznie inak. Prikývla som a čakala čo bude ďalej hovoriť. 

"Dostali sme list pre teba. Neotvárali sme ho len sme si všimli, že je tam tvoje meno. Prišla som ti to dať." obláku pohodlne položila na moje nohy a odišla z izby. Chytila som ju do rúk a otvorila ju. 

Na prvý pohľad som vedela, že to písal môj otec. Ako vedel kde som? Ako sa k nemu dostala adresa, kde sa nachádzam?! Veď tu som len jednu noc. 

Začala som pomaly čítať. 

Drahá Alexandra! 

           Si prekvapená odkiaľ viem kde si? Nebuď. Je to predsa prosté. Som kráľ a mám svoje                       kontakty. Ale to nie je dôvod prečo ti píšem. Chcel som ti len oznámiť, že s tvojou matkou to             nevyzerá dobre. Jej zdravotný stav sa zhoršil hneď potom ako si odišla. Nezniesla fakt, že                trón získa Tatiana. Ale bolo to tvoje rozhodnutie. Nech teraz robíš čokoľvek, matkine želanie           znie takto: Chce ťa posledný krát vidieť. Neviem koľko času jej ešte ostáva no zatajila nám            podstatnú vec. Podľa nej a jej lekárov jej stav nebol nikdy najlepší. A teraz si odnáša následky.          Chce vidieť jej jedinú dcéru kým je tu, pri nás. Tak prosí ťa príď. 

                                                                                                            William VIII.

Čože?! Mama na tom ne je dobre? Ako to myslel? Prečo mi to písal?! Čo ak sa ma len snaží dostať späť do paláca a vybral si takýto úbohý spôsob?! Nie! Moja mama by mi čosi také určite povedala, Povedala by mi, že je chorá a niečo s ňou nie je v poriadku! Ale.......čo ak nechcela aby som sa trápila? Nebolo by to po prvý krát čo by mi niečo zatajila pre moje dobro. Musím zistiť či to pravda je alebo nie! Ale ako? Mám sa vrátiť? Mám zavolať? Mám tiež napísať list? Nie, nie sme v dobe kamennej. Otec ho poslal len preto, lebo môj mobil je vypnutý a nemal sa so mnou ako skontaktovať. Musí tu byť predsa rozumné vysvetlenie. Moja mama nemôže byť chorá! Nemôže byť na tom zle!! Nemôže......umrieť! Nemôže....

Z postele som vstala prudko až som sa divila, že sa mi nezatočila hlava. Rozhodla som sa, že ame zavolám. Nie z môjho mobilu. Zavolám z ich telefónu. Bude to najrozumnejšie. 

Ako strela som zutekala dole po schodoch a zavolala na Tannera, ktorý obedoval. 

"Práve včas. Je obed a.....deje sa niečo Alex?" spýtal sa keď videl aká som bledá. "Nie len..potrebujem si súrne zavolať. Máš mobil?" prikývol a podával mi ho. 

Mamine číslo som vedela naspamäť už veľmi, veľmi dlho. Tak som nemala problém s naťukaním. Pár dlhých sekúnd to zvonilo no potom sa ozval jej utrápený hlas, ktorý nebol najlepší. Je to pravda?! 

Z pohľadu Justina: 

Lietadlo pristálo v Amsterdame a ja som mal namierené do paláca. Keďže som tam pracoval, mohli by ma pustiť za jej otcom. Alebo by som sa mohol porozprávať s jej matkou pretože podľa všetkého by tu mala byť. 

Zavolal som si taxík a vodičovi som povedal adresu kam ma má zaviesť. "Patríte do rodiny?" spýtal sa zaujato. "Nie.....nie je to vaša vec. Som tu pracovne." odsekol som. Nepotrebuje vedieť pravdu. Ešte s ním by som mal problémy. 

Taxík zastavil tesne pred bránou a ja som vystúpil. Do rúk som mu strčil peniaze a on bez menších problémov odišiel. Pri bráne stál Wilson a Paul. 

"Mohol by som hovoriť s kráľom?" spýtal som sa ich nedávajúc pozor na to, čo robia. "Ahoj Justin. Asi by to nebolo najlepšie vieš teraz sa tu toho veľa deje a....." 

"Ja viem, že sa toho veľa deje. Práve o to ide Paul. Mohol by si ma pustiť?" strácal som trpezlivosť. Chcem čo najskôr nájsť Alexandru! Je to také ťažké pochopiť?! 

Obaja sa na seba navzájom pozreli a tak otvorili bránu. 

"Ďakujem." pretočil som očami a vstúpil na kráľovský pozemok. Zazvonil som na dvere a silno zaklopal. Otvorili sa a uvidel som jej otca. Williama! 

"Ako sa opovažuješ tu vôbec prísť?!"