Life Princess

Part twenty-eight

Odtiahli sme sa od seba. Dýchali sme nepravidelne, rýchlo a ani jeden z nás sa to nepokúšal napraviť. "Vieš ako mi to chýbalo?" ozval sa po malej chvíli Justin. Prikývla som. Dobre som to vedela pretože sme na tom boli rovnako. "Aj mne." na potom prišiel čas kedy sme mali prestať snívať a začať konať. Vrátiť sa do Amsterdamu, vyriešiť problémy a pomstiť sa. "Môžem jednu otázku Justin?" "Samozrejme, ale potom sa aj ja niečo spýtam, dobre?" prikývla som. "Pôjdeš so mnou, však?" dúfala som v to. Sama to určite nezvládnem! Nikto mi nemôže tak pomôcť ako on. Vie toho dosť. "Áno. A teraz ja. Vieš Alex, už od privej chvíle keď som nastúpil do paláca som vedel, že si ťa obľúbim. Nebola si namyslená princezná, ktorá si o sebe myslela len to najlepšie a pritom bola hrozná. Ale nevedel som, že si ťa obľúbim až tak. Že ťa začnem milovať. A potom...potom keď som počúval za dverami tvoj rozhovor s mamou ako si jej hovorila čo ku mne cítiš, potešil som sa. Bol som šťastný. Aj v Berlíne som bol šťastný. A teraz sa ťa pýtam, budeš so mnou chodiť? Už oficiálne." 

Nevedela som, čo na to povedať. Bol to pre mňa mierny šok. Milovala som ho ale nevedela som či on to isté cíti aj ku mne. Teraz viem, že áno. Asi by som mu mala rýchlo odpovedať. Ale čo? Áno alebo nie?! Ak poviem áno, správím ho šťastným a všetko bude dobré. Ak poviem nie, nepomôže mi, úplne ho stratím. Myslím si, že odpoveď je jasná. "Áno." prisala som sa u na pery a všimla si jeho pobavený, roztomilý úškrn na tvári. Urobila som dobre. Odtiahla som sa od neho a vstala. Mierne som ho potiahla za ruku a povedala "Musíme ísť, Justin." usmial sa na mňa a bez problémov sa postavil. "Máš pravdu. Musíme ísť späť. Počkaj, zbalím sa dobre?" prikývla som a šla dole. Dala som mu dosť času aby si zbalil veci, ktoré bude potrebovať. Teraz ho čakala len rodina, ktorej musel vysvetliť prečo a načo odchádza. 

"Mami, musím sa vrátiť do starej práce. Idem s Alex do Amsterdamu ale sľubujem, že vás budem chodiť navštevovať. Povedz to aj ostatným dobre?" 

"Ach, zlatko. Budeš nám chýbať. A ty Alex samozrejme tiež." pohladila ho po tvári a mňa jemne objala. Je mi ľúto, že tu Justin nemôže ostať pri nich keď vidím ako im na sebe záleží. Keď vidím ako sa milujú a majú radi. "Tak my pôjdeme." "Dávajte si pozor deti." zasmiali sme sa a vyšli z domu. Musela som sa z hlboka nadýchnuť čerstvého Berlínskeho vzduchu. Justin ma potiahol za ruku a spoločne sme šli na letisko. Chytili sme si let Berlín-Amsterdam a sadli si do daných kresiel. 

"Dúfam, že ti veľmi nebudú chýbať. To by som sa cítila hrozne, že som ťa odtrhla od rodiny, keď si ju konečne našiel." povedala som keď sme mali pokoj a sedeli sme. "Budú mi chýbať. Ale som už veľký. Žil som bez nich 21 rokov, to predsa zvládnem. Navyše ti musím pomôcť, no nie?" mal pravdu. Vydrží to. A áno musí mi pomôcť. Čo by to bol za priateľa, ktorý by svojej polovičke nepomohol? Musela som sa usmiať. Znelo to krásne. Teraz viem, že je Justin môj a že mi ho nikto nevezme. Teraz je všetko dokonalé až na predčasnú smrť mojich rodičov, zasadnutie na trón, ktoré asi nezvládnem, a nezmyselnej pomsty, a oktorej neviem takmer nič. Ale viem, že s ním to zvládnem ak ma bude podporovať a pomáhať mi. Viem, že tu nie som sama. 

"Tešíš sa až pristaneme?" počula som vedľa seba. Pozrela som sa mu do očí a oblial ma pot. "Ani nie. Neviem prečo, ale nechcem sa tam vrátiť. Budem mať veľa povinností a to nechcem. Chcem žiť bezstarostne akoby sa nič nestalo." 

"Vieš, že sa to nedá, Alex." prikývla som. Najradšej by som teraz vyskočila z lietadla ale nešlo to. Zabila by som sa. A nechcem zomrieť ešte aj ja. Nie teraz, keď tu mám jeho a úlohy, ktoré musí splniť. Po pár hodinách plných únavy a nudy sme počuli akoletuška ohlasuje pristátie. Pozrela som sa na Justina, ktorý mi povzbudivo držal ruku. Boli sme tu. Doma, v Amsterdame. V meste, ktoré som tak nenávidela. Keď sme vystúpili, vedľa pristávacej dráhy bolo Paulove auto. Čo tu robí? Pozrela som sa na Justina a podľa jeho výrazu som vedela povedať, že on vedel, že tu bude. "Keď som sa balil, zavolal som mu, že ideme späť. Povedal som mu aby nás prišiel s Becky vyzdvyhnúť." s Becky? Je tu aj ona? Prišli sme k autu a obaja vystúpili. Páni, Becky mala prefarbené vlasy na čierno! Bola hnedovláska ale aj toto jej veľmi pristalo. "Princezná." šepla a rýchlo ma objala. Konečne som ich videla. Po takej dobe. Objatie som jej opätovala a potom som sa odtiahla. "Prefarbili ste sa." ukázala som na jej vlasy. Becky si ich chytila a usmiala sa. "Áno. Povedala som si, že zmena je život, tak som skúsila niečo nové." chytila Paula za ruku a oprela sa o jeho rameno. "Konečne ste sa vrátili domov, princezná. V paláci je teraz poriadny zmätok. Každý vás tam očakáva a pripravujú vás na korunováciu." korunováciu? Uź ju pripravujú?! "Paul ja ešte nechcem žiadnu korunováciu. Najprv chcem dať všetko do poriadku." 

"To budete musieť povedať tým, ktorí to pripravujú." mal pravdu. Budem im to musieť vysvetliť. Nechcem nič unáhliť. Chcem aby všetko šlo po poriadku. Nastúpili sme do auta a pomaly sme šli do paláca. Pred palácom boli služobníci. Nie všetci ale zopár ich tu bolo. Každý čakal len na mňa. Toľko očí.......pomyslela som si. Keď sme vystúpili, pribehla ku mne Margarett. Vyzerala rovnako. "Princezná, tak som sa na vás tešila! Neviete si predstaviť koľkým ľuďom ste tu chýbali keď sa toto všetko dialo." usmiala sa na mňa smutne. Narážala na otca. 

Pohladila som ju po ramene a šla do vnútra. Chodba mala novú farbu, zo zelenej bola svetlo modrá a musím povedať, že to vyzeralo viac ako dobre. "Kto to vymaľoval?" spýtala som sa Becky. "Zavolali sme jednu zahraničnú firmu. Mysleli sme si, že až sa vrátite, nebudete chcieť vidieť všetko rovnako. Pripomínalo by vám to rodičov." prikývla som. Naozaj zmena tomuto prostrediu pomohla. Justin ma chytil za ruku a tým pritiahol pozornosť ostatných. Spýtavo sa na nás pozerali, raz na naše ruky, raz do našich tvárí. Nebolo to príjemné. Teraz prišiel čas kedy im to musíme oznámiť nie? 

"Takže...naozaj neviem čo na to povedať. Nikdy som nikomu neoznamovala, že s niekym chodím keďže som s nikým ešte nechodila." zasmiala som sa na odľahčenie situácie. "Vaša matka mi hovorila, že to takto skončí. Že budete s Justinom na tróne a on bude kráľom." prehovorila Becky a Paul sa na nás usmial. Kráľ? 

"Čože? Nie! Žiaden kráľ!" vykríkol Justin. Pozrela som sa na jeho vystrašený pohľad. Ja neverím! On sa bál?! "Ale...." chcela som niečo povedať no on ma predbehol. "Nechcem to. Ešte nie. Proste.....nie som jej manžel alebo niečo také." 

"Justin! Povedala to len tak. AAj tak kráľom byť nemôžeš. Ešte nie." zasmiala som sa a potiahla ho za ruku hore na poschodie. Toto budú bláznivé dni.