Life Princess

Part six

"Alexandra buď milá." upozornil ma otec. Teraz ma vôbec netrápili jeho múdre reči. Jediné čo som chcela bolo, aby ma Adam pustil. "Opakujem. Čo chceš?" zavčala som. 

"Alex to by už stačilo. Ak nemieniš byť milá tak okamžite odíď do svojej izby." odsekol môj otec a postavil sa. "Mám byť milá na tohto tu?!" s nechuťou som ukázala prstom na Adama. "Mám byť milá k niekomu kto robí to čo ja nechcem? Vážne oci?" 

"O čom to hovoríš Alex? Čo nechceš?" nechápal. Ani som nemala v úmysle mu to povedať. Nemala som v úmysle mu povedať o tom bozku, ktorý mi Adam dal aj keď som o neho nežiadala. 

"Nechaj to tak. A ty...pusti ma!" zakričala som na neho a on ma okamžite pustil. Asi ma ešte nikdy nepočul kričať ale nech si na to zvykne. Už k nemu nebudem taká milá ako doteraz. Odsunula som stoličku a Justin odstúpil aby mi vytvoril miesto na to aby som mohla prejsť. 

Do izby šiel so mnou lebo som ho o to požiadala. "Neznášam môjho otca." kričala som do vankúšov a nechala všetok hnev výjsť na povrch. "To nie je pravda, princezná. Len ste na neho nahnevaná." povedal milo aby aspoň trochu odľahčil situáciu. "Tak to som na neho potom nahnevaná celý život." odsekla som. 

Sadol si vedľa mňa a ja som si nemohla nevšimnúť jeho úsmev pohrávajúci sa na jeho tvári. Nechápem čo mu na tom príde smiešne. 

"Vysvetlíš mi prečo sa smeješ?" sadla som si sledovala každé znamienko na jeho krásnej tvári. Bolo to niečo fascinujúce. "Ale nič." prestal sa smiať a ľahol si. "Ďúfam, že vám to nevadí." ukázal na seba prstom či mi nevadí, že leží na mojej posteli. Zasmiala som sa nad jeho rozkošnosťou. Nikdy som nevidela nič sladšie. Ľahla som si vedľa neho a zadívala sa na biely strop, na ktorom vysel obrovský luster. "Nie nevadí." 

Ležali sme v pokoji a dívali sa všade len nie na seba. Asi nám to prišlo istým spôsobom divné.

No po pár minútach ubíjajúceho ticha som potícila jeho pohľad na mne. Odvážila som sa mu pozrieť do očí. Boli tak nádherné. Ako rozplývajúca sa čokoláda. 

Ani sa nepohol. Stále sa na mňa díval a neprestával. "Mám niečo na tvári?" rukou som si opatrne prešla po perách až k čele. Nič som necítila.

"Nie, samozrejme, že nie." usmial sa a nahol sa bližšie ku mne. Čo to robí? Odsunula som sa a on si to hneď všimol. Vrátil sa na svoje pôvodné miesto a......nie on sa rovno postavil! A čo to robí teraz? Je tak mätúci. 

"Asi by som mal ísť." zamrmlal a prešiel k dverám. "Nie Justin, len......je to divné." zúfalo som si povzdychla. Načo mu to chcem povedať? Nemala by som. Ešte by si pomyslel, že som sa zbláznila. 

"Čo je divné? Teda okrem toho čo sa stalo pred chvíľov. Ospravedlňujem sa, naozaj neviem čo to do mňa vošlo. Vaša reakcia bola pochopiteľná." 

"Nie..teda, aj to bolo divné ale ja som mala na mysli niečo iné." "Čo?" tak a je to tu. Chcem sa mu zveriť s mojimi pocitmi, ktoré pri ňom cítim. Asi utečie so smiechom alebo ešte horšie, povie to otcovi a ja stratím toho najlepšieho bodyguarda (alebo najlepšieho chlapa) v mojom živote. No ale risknem to. 

"Myslíš si, že je divné ak sa pri tebe cítim dobre? Myslím...tak uvoľnene. Šťastne." pozrela som sa mu do očí a videla prekvapenie a nechápavosť. Možno aj trochu zmätenosti.

"A cítite sa tak? Keď som s vami?" urobil krok bližšie a ja som sa opäť posunula trošičku ďalej. Neviem čo by sa mohlo stať ak by sme boli pri sebe blízko. 

"Áno. Neviem prečo to tak je, ale áno je mi s tebou dobre. Cítim sa viac pri živote a to sa poznáme koľko? Dva dni?" prečo mu to hovorím?! Prečo?! Aby ma vysmial? 

Bola som tak zamyslená nad tým či som urobila chybu, že som si ani neuvedomila ako blízko pri mne je. Naše nosy sa skoro dotýkali čo nebolo dobré! 

"A je divné ak si nevieš priznať, že si zamilovaný do dievčaťa, ktoré je od teba mladšie o 6 rokov a je to princezná, ktorú máš chrániť?" zamilovaný?! Čože?!! Nie.. to určite nemôže myslieť vážne. Strieľa si zo mňa! 

"A miluješ to dievča?" v očiach sa mu zablysla radosť a zároveň aj smútok. Moje telo sa roztriaslo keď jednu ruku položil na môj bok. Odtiahni sa Alex! kričal môj rozum ale srdce chcelo niečo iné. Ako keby mi šepkalo vety typu: Nechaj ho nech sa ťa dotýka. Veď si po tom túžila. Páči sa ti to. Chceš to! 

Mala som počúvať rozum ale vybrala som si srdce. Nechala som ho a ani sa nepohla.

"Možno áno a možno nie. Kto vie?" uškrnul sa a svoje čelo oprel o to moje. Celá som sa triasla ešte viac. Čo chce urobiť?

Nos si začal trieť o ten môj a následne ma chcel pobozkať!

No vyrušilo nás klopanie na dvere.