Life Princess

Part three

Pozerala som sa do je karamelových očí. Vo svetle mali nádherný odlesk zlatej. Nemyslela som si, že takto bude vyzerať môj nový bodyguard. Skôr som myslela na to, že bude ako Wilson. 

Ale splietla som sa.  Tento bodyguard bol nádherný, mladý a mal vkus. Bol proste neodolateľný. 

"Justin s tebou pôjde do Berlína a postará sa o to aby si bola vždy v bezpečí." povedal otec ale ja som ho nepočúvala pretože som nemohla odvrátiť zrak od tej dokonalosti predo mnou. Nakoniec to nebol zlý nápad mať vlastného ochrancu. "Teraz máš hodinu klavíra." "Čože?! Otec veď som len teraz prišla. To ma vážne posielaš na hodinu klavíra?" nemohla som tomu veriť. Veď sú predsa prázdniny nie? Nemala by som nič z toho robiť. 

"Zlatko budeš tam len hodinku a potom môžeš ísť za Adamom. Som tak rád, že je tu. Aspoň sa porozprávate o vašom vzťahu." zas začína! "Otec medzi nami nič nie je. Už to pochop a netlač ma do toho." "Choď." odsekol. Môj bodyguard Justin podišiel ku mne a potiahol ma k dverám. Musím o ňom zistiť viac.

"Takže Justin. Koľko máš rokov?" spýtala som sa keď sme boli na ceste do miestnosti s klavírom. V duchu som sa modlila aby tam učiteľka ešte nebola a ja som mohla v pokoji spoznávať Justina. 

"Myslím, že nie je potrebné aby ste to vedeli. Som váš bodyguard. Mám na vás dávať pozor." odbil ma. Ha, nie chlapče! Ty mi to pekne krásne povieš.

"No vidíš. A preto by som mala vedieť kto na mňa dohliada." "Mám 22." povedal a otvoril mi dvere. Obaja sme prešli prachom a učiteľka tu ešte nebola. Ďakujem ti bože. "A čo tvoja rodina? Odkiaľ si? Prečo si sa uchádzal o túto prácu?" 

"Veľa otázok a tak málo odpovedí princezná. Prečo sa na to neopýtate vášho otca?" svojho otca sa to pýtať nebudem. Povedal by mi aby som to nechala tak a nestarala sa do Justinovych súkromných vecí. Keď mi to nepovie on sám tak na všetko nejak prídem aj ja. Bez neho. Sadla som si na stoličku za klavír a povzdychla si. Vedel, že tento boj vyhral. Ale nezostane to tak. Zasmial sa a sadol si vedľa mňa. "Ako dlho hráte na klavír?" "Ak mi ty nepovieš nič o sebe tak potom ani ja. Prečo by som mala?" zavrčala som a rukami prešla po zaprášených klávesoch. Neteším sa na to ako budem hrať. Už teraz vidím, že mi nebude dariť. Niekedy som to vedela prefektne ale teraz to ide dole kopcom. 

"No ako myslíte." usmial sa a vtedy prišla učiteľka. 

"Takže Alexandra. Znova sa vidíme a teraz dúfam, že zahráš najlepšie ako vieš dobre?" prikývla som aj keď som vedela, že to takto nebude. Ruky sa mi postupne začali triasť od nervozity a o to horšie to bolo lebo tu stál Justin. 

"Tak sa do toho pustíme." povedala akú pieseň by som jej mala zahrať, dala mi noty a ja som začala hrať. No bohužiaľ, nebolo to také aké si to ona predstavovala. "Alexandra! Veď to nie je tá čistá hudba akú si hrala kedysi. To je škriek!" ostala zhrozená. No nečudujem sa. Na jej mieste by som tiež bola. 

Počula som za sebou ako sa Justin potichu smial. Mal by ma podporovať a nie smiať sa mi! Do čerta aj s ním! 

Postavila som sa odišli sme. Aj tak už hodina určite prešla. Len dúfam, že nepovie otcovi ako som sa zhoršila lebo budem mať hodiny naviac a to nikto z nás nechce. Aspoň ja nie! 

Teraz som sa na otcove želanie mala stretnúť s Adamom. Nechcelo sa mi ale ušetrím otcove hlasivky. "Ahoj Alex. Čo od teba otec chcel?" spýtal sa keď sme sa stretli v záhrade. Páni..je to ako z nejakého nepodareného filmu. Len sme neboli sami. Bol tu aj Justin. "Dal mi bodyguarda." ukázala som prstom na Justina. Adam sa na neho škaredo pozrel. "Mohol by si nás nechať osamote?" povedal Justinovi no ten len nesúhlasne pokrútil hlavou. "Nemám ju púšťať z očí."