Life Princess

Part eighteen

Zobudila som sa na mäkkej posteli, prikrytá dekou a jemný ranný vietor mi fúkal do tváre cez otvorené okno. Sadla som si naposteľ a porozhliadla sa. 

Spomenula som si na to, čo sa včera udialo. Bolo toho veľa. Krik od otca, matkin plač,roztrhanie zmluvy, odchod z paláca a potom stretnutie s Tannerom. 

Tanner. Asi som u neho doma. Včera mi spomínal, že jeho rodina vlastní farmu. Asi som práve teraz tu. 

Postavila som sa na rovné nohy a podišla k oknu. Odtiahla som karamelové závesy a tým umožnila slnku poštekliť ma na tvári. Trochu som privrela oči ale potom som sa vrátila do normálu. 

Zbadala som Tannera ako jazdí na koni. Na krásnom čiernom koni. Uvidel ma a usmial sa. Zakýval rukou na pozdrav, ktorý som mu oplatila a opäť sa venoval koňovi. Zatiahla som závesy do pôvodného stavu a chytila si čelo. 

Takže predsa som na farme jeho rodiny. Ale to som vôbec nemala v pláne! Mal ma len zviesť a potomby som šla niekam sama. Nemala som zaspať v tej červenej dodávke. 

Potichu som otvorila dvere a vyšla na prázdnu chodbu. Zatvorila som ich a porozhliadla sa. Bolo tu pekne a celkom moderne, čo by som nečakala. Áno pozerám romantické filmy kde sa obyčajné dievča zamiluje do pekného farmára, kovboja či kto to vlastne je! 

Nebola som siistá čo mám robiť. Ísť dole alebo sa vrátiť do izby a stráviť tam celý deň o hlade dokiaľ ma nenájde Tanner? Keď už sme pri slove hlad, bola som naozaj veľmi hladná. Neviem kedy som naposledy jedla niečo normálne. Asi v Berlíne. Pri Justinovi. 

Pokrútila som rýchlo hlavou aby som z nej vytriasla myšlienky na Justina. Vybral si jeho rodinu, nie mňa, čo mu nemôžem ani mať za zlé ale aj tak ma veľmi sklamal. 

Povzdychla som si a rozhodla som sa ísť dole. Veďsa s nimi normálne zoznámim ako s Tannerom. Ale tvoje zoznámenie s Tannerom nebolo normálne. Skoro ťa zabil! hovorilo mi moje svedomie. 

Áno bola to pravda. Tanner ma skoro zabil, ale aj ja som mohla dávať pozor nie? 

Ako som hovorila, zišla som dole po dlhých dreveých schodoch a zbadala staršiu pani pri stole v kuchyni. Pozrela som sa doľava a doprava a potom som sa ozvala. 

"Dobré ráno." povedala som nesmelo. Pani sa na mňa otočila a usmiala sa.

"Dobré ránko Alexandra. Ako si sa vyspala?" bola milá. Na mňa až priveľmi milá. Ale čo už. Aj takí ľudia sa na svete nachádzajú. 

"No...celkom dobre. Nemohla by som ísť za Tannerom? Je vonku." chcela som mu oznámiť, že nebudem robiť zbytočné starosti a pôjdem odtiaľto preč. "Ale jasné. Pôjdešza ním len sa najprv naraňajkuj. Dúfam, že máš rada  párky?" zasmiala sa. 

Nemo som prikývla aposadila sa na stoličku pri kuchynskom stole. Tak zmena plánu. Najprv sa naraňajkujem a potom pôjdem za Tannerom a poviemmu to, čo chcem. 

Pani predo mňa položila biely tanier, na ktorom boli dve varené párky. Pri pohľade na ne mi zakňučalo v bruchu. Asi to počula aj ona pretože sa zasmiala ešte hlasnejšie. "Už jedz." tak som sa do toho pustila.

O pätnásť minút nebolo na tanieri nič a mohla som ísť za Tannerom. Moje topánky boli pred vchodovými dverami.Musel mi ich dať dole keď sme vchadzali do domu. 

Vyšla som vonku a hľadala ho očami. Kôn, na ktorom jazdil bol priviazaný o veľký strom a Tannera nikde. Povzdychla som si a šla ho hľadať. 

Po dlhých a mučivých minútach trápneho hľadania somho konečne našla v starej stodole. Vo vnútri bolo náradie a iné veci, ktoré som veľmi nepoznala. 

"Čo tu robíš?" spýtal sa do hlbokého ticha. "No vieš...ja....chcela by som ti povedať, že odchádzam. Nechcem vám tu prekážať a ani robiť starosti. Takže som ti len prišla povedať sbohom." 

"A kam by si šla. Zo sna si mi v aute vykrikovala aká si zúfalá, sama a nemáš kam ísť. Naozaj Alex! Nedalo sa to počúvať!" prevrátila som očami a snažila sa vyvrátiť jeho tvrdenie. 

"Tak za prvé Tanner. Nie je to auto ale dodávka a za druhé. Mám kam ísť." založila som si ruky vbok a dúfala, že už nemá čo povedať. Ale osud si asi naplánoal niečo iné. 

"A kam?" zasimal sa a ďalej sa venoval činnosti. ktorú do teraz robil. Opravovanie jeho dodávky. Aspoň jedna rozumná vec. 

"No predsa...predsa....ja neviem dobre? Proste niekam." odsekla som tvrdohlavo. "Pozri Alex. Naozaj tu nikomu neprekážaš, práve naopak. Môžeš nám pomáhať s farmou. Až sa rozhodneš vrátiť sa domov tak ťa držať nebudeme ale teraz tu zostaň." pohladil ma po ramene s drsnou rukavicou, ktorú mal na ruke. 

"Ja sa domov vrátiť nechcem. Nikdy Tanner." povedala som a cítila som ako sa mi v očiach tvorili slzy, ktoré som úspešne potlačila aby nevyšli na povrch. "A fajn.Nepôjdem nikam ak nechceš. pomôžem ti tu." usmiala som sa. 

Tanner sa hlasno zasmial a do rúk mi dal ťažkú krabicu z dreva. Cítila som ako ma ťahala k zemi. "Potom to odnes do domu." ironicky som sa usmiala a krabicu pustila na zem. Šťastie stálo na mojej strane a krabica mu spadla na nohu, hneď na to si ju chytil do rúk a fňukal. 

"nebudem nosiť tak ťažké veci. Som dievča a obávam sa, že by som to ani nezvládla." žmurkla som a on sa rýchlo pozviechal. Videla som v jeho očiach záblesk hnevu. Prehltla som a rozutekala sa preč zo stodoly.Tanner bežal za mnou a o pár minút ma chytil.

Naozaj neviem rýchlo bežať. "Pusť ma!" zakričala som a počula jeho smiech. Začala som sa kmytať tak ako som len vedela ža sme sa nakoniec ocitli tvárou v tvár. 

Obaja sme zrýchlene dýchali a nešlo to prestať.Sledovala som jeho oči a pery zároveň. Pripomínal mi Justina. A dosť. 

Tanner sa nahol ku mne a v momente boli jeho pery na tých mojich.