Life Princess

Part seventeen

Bola som sama.

Opustená a nemala som ani kam ísť. Všetky veci, ktoré som si stihla zobrať sa vošli do jedného malého kufra ale aj tak mi nepostačia nadlho. Čo mám teraz robiť? Možno som nemala odísť. Možno to nebol tak dobrý nápad. Spamätaj sa Alex! Nemôžeš im ukázať ako si slabá. To nemôžeš! Skús sa aspoň raz v živote o seba postarať sama. 

Presne toto mi hovorilo moje srdce. A zas som si vybrala srdce namiesto rozumu. Tak ako som si to zvolila pri Justinovi. Len dúfam, že to nebude zasa zle. 

Rozmýšľaj Alex, rozmýšľaj. Čo robila v tejto situácii mama? Šla si kde chcela alebo si našla nejakú svoju rodinu, ktorá jej s tvrdými začiatkami pomohla? Ja ale nemám žiadnu rodinu, ktorá by mi pomohla. Všetkých som nechala v paláci bez vysvetlenia, prečo som učinila tak ako som učinila. Ale myslím si, že im to mohlo dôjsť. 

Takže mi neostávalo nič iné len ísť. Ísť ani neviem kam. Proste som len išla bez prestávky, až som sa dostala na koniec mesta. Som ohromená, že ma nikto nezastavil. Žeby sa o tejto novine dozvedeli tak skoro? Nie, to je nepravdepodobné. Možno už majú dosť celej princeznej tak ako ja. 

Zastavila som sa pri značne, ktorá oznamovala: Vitajte v Amsterdame, meste spravodlivosti! Mesto spravodlivosti. Dovoľte mi zasmiať sa. 

Prešla som si ju a potom som si v duchu povedala, že už nie som v Amsterdame. 

Začínam nový život. Život bez povinností, bez koruny a bez budúcnosti na tróne. Teraz mám budúcnosť, ktorú si môžem vykresliť sama bez.................................................

"Dávaj pozor kde stojíš!! Ešte kúsok a prešiel by som ťa!" počula som ako na mňa niekto kričal. Trúbil? Nepočula som ale zbadala som chlapca, ktorý mal podľa všetkého naštvaný a zmätený výraz. 

"Ja...prepáčte mi to ale mala som naozaj dlhý deň a naozaj som nedávala pozor." milo som sa usmiala a radšej som šla na kraj cesty aby sa mi to nezopakovalo. Chlapec sa na mňa nepekne pozrel a potom povedal "No aj ja som mal ťažký deň a neriskujem život." odsekol. S kým si myslí, že sa rozpráva?! S princeznou..počkať, nie. Už nie som princezná! 

Sadol si späť do auta a mňa vtedy niečo napadlo. Prečo by som rovno nemohla využiť situáciu? 

"Počkaj! Kam to vlastne ideš?" zakričala som a tým som ho prinútila zastaviť. Prevrátil očami a až potom som si všimla čo má vlastne za auto. Ono to ani nebolo auto, len dodávka, ktorá mala červený vyťahaný lak a sotva išla. Naozaj sa chcemv tomto niekam zviesť? 

Ale nie. To k normálnemu životu patrí. Musím si zvyknúť! 

"Idem ďaleko. Nie som si istý či to poznáš. Ale moja rodina vlastní farmu. Asi sto kilometrov odtiaľto." fúha. To je pekne ďaleko. Naozaj chcem odísť? Teraz mám šancu, takže...áno odídem. 

"A nemohol by si ma vziať so sebou? Nemyslím tým so sebou ako so sebou teda.....proste ma len niekde odvez." zakoktala som sa. Celá táto situácia je trápna! 

"Ale ja smer nemením." "To je v poriadku. Pôjdem tam kde budeš chcieť." kývol hlavou aby som si nastúpila. Prikývla som a sadla si na miesto vedľa neho. Motor nepravidelne zahučal a dali sme sa do pohybu. "Si si istý, že to vydržíme tých sto kilometrov? Teda..nechcem ti hovoriť, že to auto je zlé ale,.." "Mohla by si byť na minútku ticho? Sprav mi tú láskavosť." zasmial sa a sledoval cestu. 

Povzdychla som si a dala sa do vlastných myšlienok. 

Len pred pár hodinami som sa hádala s otcom. Behom jednej sekundy som roztrhala zmluvu o tom, že trón bude môj. Stačila len jediná sekunda a zničila som si život. Starý život! Teraz začínam nový. A oveľa lepší. Život, v ktorom nájdem Justina a stane sa zo mňa normálne dieča. Myslím si, že robím kroky vpred keď teraz sedím v dodávke, ktorá pravdepodobne ani nedôjde na miesto, a ktorú šoféruje neznámi chalan. To mi ale pripomína..........

"Ako sa vlastne voláš?" spýtala som sa ho zamyslene. Prečo som sa ho to neopýtala už skôr? Pretože mi povedal nech som ticho! Tak som aj bola! 

"Tanner." povedal bez emócií a venoval sa riadeniu. Tanner....celkom pekné meno. Nie typické pre Holandsko ale to som si na ňom všimla niečo iné, že nie je holanďan. "Odkiaľ si?" "Je toto výsluch?" ironicky sa zasmial. "Nie len chcem vedieť s kým sedím v aute, teda v dodávke." 

"Máš nejaký problém s tým, kde sedíš?" povedal. Nechcela som mu odporovať. Ešte by ma vysadil niekde tu uprostred poľa. Potom by som bola v peknej kaši. Nech ma zavezie do nejakej civilizácie a potom sa s ním už neuvidím. "Nie nemám len chcem vedieť odkiaľ si. Nie si holanďan keď máš britský prízvuk. A meno Tanner..." "Som brit. Spokojná?" takže podľa jeho prízvuku. Ešte nikdy som sa nerozprávala s britom. "Áno som spokojná." usmiala som sa a nechala ho na pokoji. 

Hlavu som si oprela o okno a sledovala slnko ako svietilo na zlaté pole. Naozaj som to urobila! Naozaj som utiekla z paláca. Len dúfam, že ma nebudú hľadať. Čo to trepeš Alexandra! Je jasné, že ťa budú hľadať! Ale ty im nedovolíš aby ťa našli. Teraz ti Tanner pomôže dostať sa preč od okolia paláca a potom si nejak poradíš aj sama.

Presne tento plán sa mi vytvoril v hlave. Nemôžem dovoliť aby ma našli. A bude lepšie ak Tanner nebude vedieť kto som. 

"Ako sa voláš ty?" prehovoril po pár minútach ticha. 

"Alex. Som Alex." usmiala som sa a znova začala sledovať okolie. Zdalo sa mi, že sme od paláca už pekne ďaleko. Zívla som si a natiahla svoje svaly. "Si unavená?" spýtal sa ma Tanner. "Ani nie prečo?" "Ja len..ak sa ti bude chcieť spať tak samozrejme môžeš." 

"Ale mne sa nechce. Sleduj cestu." povedala som mu so smiechom. Tanner je milý. A taktiež aj celkom pekný. Ale nie je to Justin. 

Ach Justin. Už teraz mi neskutočne chýba. Tak sa zdá, že si dám nový cieľ. Nájsť ho. Ale ako sa dostanem do Berlína? To ešte nejak vymyslím ale teraz sa musím hlavne sústrediť na to aby ma nenašli. 

Cítila som ako sa mi zatvárajú oči. Naozaj som bola unavená a boleli ma nohy. Spravila som si väčšie pohodlie a atvorila oči. Neviem ako a zaspala som. 

Jediné čo som pocítila bolo to, že dodávka sa zastavila, Tanner vystúpil vonku. A potom som cítila jeho teplé a svalnaté ruky ako ma dvihli z dodávky. Pritúlila som si hlavu k jeho ramenu a viac o okolitom svete nevedela......