Life Princess

Part thirty

Z pohľadu Alex:

Dni v paláci ubiehali veľmi rýchlo. Boli plné prípravy korunovácie a nikdy som nemala voľný čas. Justin mi pomáhal tak ako mohol. Vlastne mi pomohol dostať preč Adama a Tatianu. To bolo za tie dni asi to najlepšie. Moje narodeniny sa blížili a tým pádom aj korunovácia. Už ostával len necelý týždeň. Popravde...mala som strach. Mala som strach z toho, čo príde. Budem musieť robiť toľko vecí naraz. Nebude to vôbec jednoduché, nie také aké sa mi to zdalo keď som sledovala otca. Mám len šestnásť, teda budem mať sedemnásť ale stále to nie je vek určený pre takú veľkú vec ako korunovácia na kráľovnú Holandska. Veď nie som ani plnoletá. Ale Justin ma presviedča, že mi bude vždy k dispozícii a bude mi pomáhať tak ako len bude môcť, začo som mu samozrejme vďačná. 

A čo robím teraz? Sedím na luxusnom kresle v jednom podniku a spolu s Becky a Justinom vyberáme vhodné šaty pre túto udalosť. Mala som na výber z toľkých možných kúskov. Ale ani jeden nebol to, čo som chcela. Bolo to buď prehnané alebo toho bolo málo. Žiadna zlatá stredná cesta. 

"A čo tieto? Sú pekné." ukázala Becky na svetlo červené šaty, ktoré boli zväčša čípkované. Niesom si istá či sa hodí červená farba. Chcem skôr modrú alebo tyrkysovú. Pokrútila som hlavou a pozrela sa na Justina. Musel sa riadne nudiť. Keď som s ním naposledy kupovala oblečenie, nudil sa ale dosť mi pomohol s výberom. Čo keby som ho aj teraz vtiahla do tejto veci a vybral by šaty on? 

"Justin? Nechceš mi povedať, ktoré sa páčia tebe? Bola by som rada ak by si vybralaj ty." usmiala som sa povbudivým úsmevom a potiahla ho za ruku aby sa postavil z kresla. Trochu sa zatackal ale udržal rovnováhu. "Neviem. Nie som v tom odborník." zatočila som hlavou do nesúhlasu. "Nepovedala by som. Naposledy si mi poradil veľmi dobre." zasmial sa a vyzeral, že spomína na ten deň. Vtedy to medzi nami nebolo až také vážne. A už vôbec sme spolu nechodili. Tak to mám nazvať? Chodenie. Mne to tak veľmi nepríde ale ako inak mám nazvať to, že sa dvaja ľúbia a pomáhajú si vo všetkom? Vzájomná náklonnosť? Nie. Výraz chodenie spolu, je oveľa lepší. 

 "Tak fajn. Ja by som povedal, že na takú slávnosť ako je korunovácia, by sa hodila fialová farba. Mám ju rád ale také šaty tu nie sú." fialová? Neporadil mi náhodou šaty takej farby aj vtedy? Zamračila som sa a ďalej som si tým nelámala hlavu. Takže asi ostaneme pri tej tyrkysovej a modrej. Prezrela som si posledné kúsky až som narazila na šaty presne môjho vkusu. Boli nádherné! Mali strieborný opasok, ktorý sa tiahol až na krátke rukávy a látka bola príjemne hebká. Tykrysová farba bola tak žiarivá a nádherná. Vedela som, že tieto chcem. Pozrela som sa na Becky, ktorá sa len mierne usmievala a prikyvovala. "Beriem tieto." predavačka ich dala dole z figuríny a potom sme ich mohli bez problémov kúpiť. Konečne sa tie nákupy vyplatili.

Keď sme mierili cez celé parkovisko k nášmu autu, niekoľko parkovacích miest za nami, som zbadala mne známu bledú červenú dodávku, ktorá ma raz zachránila spolu s jej majiteľom. Pristihla som sa ako k nej mierim a Justin na mňa kričí. "Alex kam ideš?" 

"Toho chalana pri tej dodávke poznám. Chcem sa s ním len porozprávať." vyzeral, že sa mu to nepáči. Ale má smolu. Tannera som nevidela už dlhú dobu a chcem sa s ním porozprávať. Prišla som k dodávke a on si ma vtedy všimol.

"Alexandra! Páni..nevideli sme sa riadne dlho." usmial sa a tým vyceril jeho biele zuby. Čierne krátke vlasy mu viali vo vetre a mne to svojim spôsobom prišlo zaujímavé. "Áno, bola to doba. Ako sa máš? Čo máš nové? A ako sa má rodina?" chŕlila som na neho otázku za otázkou a nedala mu priestor na vyjadrenie. To odo mňa nebolo pekné. "No...mám sa fajn. A v rodine nie je nič nové, ani u mňa. Ale u teba niečo nové určite je. Počul som to o tvojom otcovi, je mi to ľúto." usmial sa smutne a jemne ma objal. "To je v poriadku."

"Počul som o tvojej korunovácii. Teda...už nebudeš malá princezná. Budeš malá kráľovná." spoločne sme sa zasmiali a potom som vydýchla. Očkom som sa otočila a videla ako nás Justin napäto sleduje. Becky už sedela pravdepodobne v aute keďže som ju nevidela. "Tvoja gorila nemá nadšený výraz. Bojí sa o teba?" gorila? To je na Justina vtipné vyjadrenie Tanner.

"On....on nie je môj bodyguard. Teda bol ale...veci sa zmenili. Ja, teraz spolu tak trochu chodíme." sledovala som jeho výraz, ktorý sa z pobaveného zmenil na šokujúci a potom znova na pobavený. "Páni. Nie je to zakázané?" 

"Pre mňa nie. Nie je tu už nikto, kto by mi to mohol zakázať." nie je tu nikto. Sama som sa prekvapila keď som to dokázala vysloviť. "Si rebel." zasmial sa asi na celé parkovisko. Bolo smiešne sledovať jeho pobavený a šťastný výraz. Jeho dobrá nálada dokáže rozveseliť asi aj toho najsmutnejšieho človeka na svete. A rozveselila aj mňa, samozrejme. Začala som sa smiať s ním. 

"Keď si to myslíš." pokrčil ramenami a až teraz mi došlo, čo som sa mala opýtať ako prvé. "Čo tu vlastne robíš?" "No....menšie opravy na dodávke." ukázal prstom na auto vedľa nás. Červená dodávka. Pamätám si ako som sa bála, že to nevydrží a motor prestane fungovať v strede našej cesty. 

"Zdá sa, že je stále pojazdná." usmiala som sa a vlasy, ktoré mi padali do tváre som si dala dozadu aby mi neprekážali. "Áno a ešte dlho bude. Nemám s ňou žiadne problémy." zasmial sa a otvoril dvere. Je už na odchode? 

"Alex? Mali by sme sa vrátiť do paláca. Ešte stále je toho veľa na prípravy." za mojim chrbtom sa ozval Justinov hlas. Bol nervózny. "Áno aj ja už musím ísť." povedal Tanner. Prečo sa zrazu správajú tak divne? "Justin...už pôjdeme. Tanner rada som ťa videla a...ešte by som ťa chcela niekedy navštíviť. Možno prídem k vám na farmu." bol to dobrý nápad. 

"Jasné. Ako chceš." usmial sa a pomaly so svojou dodávkou odišiel. Otočila som sa na Justina, ktorý mal na tvári nečitateľný výraz. Nevedela som čo od neho mám čakať. "Odkiaľ ho poznáš?" opýtal sa tvrdým hlasom. Žeby nám žiarlil?!

"Keď ma otec vyhodil.....rozhodla som sa odísť z mesta. Aby ma nikto nespoznal, šla som peši. Tanner ma skoro prešiel jeho autom a potom ma odviezol k nemu domov, k jeho rodine." 

"Takže si nastúpila do auta cudziemu chlapcovi? Čo ak by to bol nejaký kriminálnik?!" vykríkol nahnevane. Čo ho štve?! "Ver mi, Tanner nie je kriminálnik. Je to môj kamarát, Justin a nechaj to už prosím ťa tak." keď sme si sadli do auta, dala som mu pusu na líce aby sa upokojil. To zjavne zabralo keďže už nebol taký napätý a začal sa na mňa usmievať. Šli sme domov kde nás čakalo kopec roboty ohľadom korunovácie a mojich narodenín. Som naozaj zvedavá ako to dopadne....