Life Princess

Part thirty-two

Z pohľadu Justina:

Celý večer som ju hľadal. Nikde nebola, nedala mi vedieť kam ide a ani ju nikto nevidel. Jediná informácia bola od Margarett, že videla Alex ako uteká hore na poschodie. Tak som sa tam teda vybral s cieľom nájsť ju a spýtať sa jej čo sa deje. Doteraz som na to veľmi čas nemal kvôli práci a pomoci Paulovi. Ale teraz to chcem vedieť. 

Rútil som sa hore schodami ako strela a ako prvé dvere som otvoril dvere od jej izby. Nebola tam. Izba bola prázdna a bez života ako keď ju opúšťala. Zavrel som dvere a utekal sa pozrieť niekde inde. Šiel som do mojej izby kde tiež nebola až napokom mi ostala len kúpeľna. Možno sa šla upraviť alebo čo. Povzdychol som si, pripravil som si ospravedlnenie za nedostatok pozornosti voči nej a otvoril dvere. 

To čo som tam videl ma hlboko zarazilo a vystrašilo na smrť. Alex ležala v bezvedomí na podlahe, bola bledá a nehýbala sa. Rýchlo som si k nej kľakol a skontroloval tep. Bol slabý, veľmi slabý. "Och bože nie. Nie len to nie!" začal som panikáriť a utekal som dole pre pomoc. Každý sa zabával, nevedeli, že ich nová kráľovná je v bezvedomí. Utekal som k Becky a všetko jej povedal. "Čo sa jej preboha stalo?!" vykríkla a do očí sa jej dostali slzy. Spolu s Margarett a ďalšími sme vybehli hore a zavolali sanitku. Vzal som Alex do rúk a snažil sa upokojiť. "Nemôžeš zomrieť. Nemôžeš ma tu nechať.....prosím ťa Alex." šepkal som jej do ucha aj keď som vedel, že ma nepočuje. 

Z pohľadu Alex: 

Ocitla som sa na obrovskej lúke zasiatej všelijakými kvetmi a veľkou trávou. Naokolo nebolo nič len vzduch, ktorý sa mi hral z vlasmi. Kde to som? Toto miesto sa mi zdá byť povedomé. Bola som tu už? Nie, nemohla som tu byť! 

Poobzerala som sa vystrašene naokolo keď v tom som to zbadala. Strom a na ňom zavesenú jednoduchú hojdačku. Áno, bola som tu. V mojich snoch, už dávnejšie. Ale prečo ma moje podvedomie zanieslo sem? Spomenula som si na to, kedy som tu bola naposledy a čo som tu videla. Malé dievčatko ako sa hojdá na hojdačke a spieva si. Myslela som si, že som to ja ale nebola som. Bolo to moje dieťa a rovno za mnou som bola ja, v budúcnosti vedľa Justina. 

Ale teraz....teraz tam nebolo nič. Nikto, žiadne dieťa sa na hojdačke nehojdalo. Bolo to tu prázdne. Prišla som bližšie a chytila lano, na ktorom sa hojdačka držala. 

"Alex!" počula som volať moje meno. Kto ma volá? Otočila som sa prudkým pohybom na druhú stranu a zbadala som tú rodinku. Moju rodinku. Mňa, Justina a našu dcérku. Zistila som, že nevolali mňa ale ju. 

"A pre toto sa musíš vrátiť." ozvalo sa tesne za mnou šepotom. Ztrhla som sa a pohľad mi padol na moju mamu a otca. Bolo...príjemné ich znova vidieť. Moje oči sa zaplnili slzami. Ako viem, že ich nevidím len v túto chvíľu? Akú mám istotu, že pri mne ostanú? Žiadnu. Chcem.....chcem tu byť s nimi ale zároveň chcem byť s mojou budúcou rodinou. "Ale....nechcem vás opustiť." začala som plakať a keď som sa ich chcela dotknúť, prešla mnou len triaška a ich telá neboli nič iné len vzduch. "My s tebou budeme stále a až príde tvoj čas...budeme ťa tu čakať. Teraz sa však musíš vrátiť kvôli ostatným. Je to tvoja povinnosť Alex! Nezabudni na to, čo som ti písal v liste." pomsta. Jasné, musím sa vrátiť. Aj keď sa na čas musím vzdať rodičou. Pozrela som sa na Justina, ktorý držal moje budúce ja za ruku a v druhej zvieral ruku našej dcéry. Povzdychla som si a otočila som sa na rodičov. Tí tam už však neboli. Namiesto nich mi do očí vbilo silné svetlo, ktoré ma oslepovalo. Oči som si prekryla rukou a vstúpila do svetla. 

Telom sa mi niesla bolesť, srdce ma pálilo a hrdlo bolelo. Myslela som si, že je už koniec ale potom som otvorila oči. Phľad som mala zabodnutý na biely strop. Pozrela som sa na strany a videla Justina. Hneď si všimol, že som hore a pribehol ku mne. "Alex! Panebože...ty si hore." videla som v jeho očiach úľavu, radosť a záblesk sĺz. Chytila som ho za ruku a s väčšou námahou som sa na neho usmiala. "Ja-a..." nemohla som poriadne hovoriť. "Netráp sa. Doktor povedal aby si nerozprávala." prikývla som a v tom do izby vtrhol Tanner. 

Tanner? Čo tu robí? "Ahoj. No konečne si sa zobudila. Už bolo na čase." privrela som oči a potom som sa na neho usmiala. "Nemal by si tu byť." ozval sa Justin. Nebolo to od neho pekné. "Pozri...je to moja kamarátka a keď sa necíti dobre tak tu s ňou budem. Naozaj neviem čo máš za problém. Ja ti nechcem prebrať!" vykríkol. Trhla som sa od ľaku ale nedala som to najavo. Justin sa tváril, že mu neverí a Tanner bol už otočený ku mne. Pohladil mi ruku a v tom vošiel do izby lekár. 

"Slečna...naozaj by ste ešte mali spať. Dám vám sedatívum aby ste si poriadne odpočinuli." do priehľadného vrecka vpichol tekutinu, ktorá sa následne valila dole cez infúziu až do môjho tela. Za pár sekúnd som cítila moje viečka oťaželi a ja som zaspala.

Takžééé.....kratšia časť a ospravedlňujem sa ale nemala som veľa času :D Časť by som chcela venovať mojej super kamoške, ktorá dnes oslavuje pätnástku :* Dúfam, že sa vám časť páči a môžete sa tešiť na ďalšiu pretože teraz sa to všetko bude pekne rozbiehať :33 Na fotke máte Alex :)